Jedine anjel II.

14. února 2010 v 12:24 |  Jedine anjel
Druhá časť z ôsmich.





Tsunade sa Naruta už nič nepýtala. Myslela si, že sa snáď pomiatol. Ošetrila mu všetky rany a v krátkosti mu vysvetlila, čo sa stalo.


"Pred mesiacom sme ťa našli pred nemocnicou. Ležal si na lavičke. Rany si mal obviazané. Ako si sa tam dostal, to ťa priniesol sa nám nepodarilo zistiť. Dúfali sme, že nám to povieš ty." Pozrela sa na neho. Naruto ale zavrtel hlavou.

"Naozaj neviem, kto ma zachránil." Tsunade pozdvihla obočie a povzdychla sa. Už vedela, že z neho nič nedostane.


"Tak dobre. Nebudem sa s tebou naťahovať. Takže si ešte niekoľko dní poležíš v nemocnici a potom sa opäť pustíš plniť misie, ako doteraz."

"A čo misia na Sasukeho záchranu?" prerušil jej odchod.

"Tú misiu ti povolím až keď budeš mať za sebou desať ročnú prax ako Jonin." Povedala nekompromisne a zabuchla za sebou dvere. Naruto si povzdychol. Bol hrozne unavený a nechápal, ako je to možné. Veď Kyuubiho Chakra mu vždy dodávala energiu a liečila ho. A teraz sa cíti ako mŕtvola len po krátkom rozhovore s Tsunade. Skrátka to už nevydržal a musel zavrieť oči. V tom momente zaspal.
Spal až do nasledujúceho rána. Tsunade ho opäť prišla skontrolovať, ale už sa ho na nič nepýtala. Asi si myslela, že sa zbláznil.
"Zajtra ťa už pustíme." Povedala tesne pred tým, ako zavrela dvere. Naruto už nespal. Nebol vôbec unavený, ale nechcelo sa mu ani vyliezť z postele (však to všetci poznáme). Len ležal a spomínal sa ten pár nádherných očí a na ten úsmev. Nikdy by si nemyslel, že bude niekedy cítiť niečo také. Vždy vedel, že so Sakurou to bude len platonické. Ale teraz to bolo skutočnejšie ako predtým. Párom tých čiernych očí zaťažoval svoju myseľ hlboko do noci. Až kým sa mu nezatvorili viečka.
*****
Ubehol týždeň odkedy pustili Naruta z nemocnice. Tsunade ho ešte nezavolala na ďalšiu misiu a on si, prekvapivo, užíval chvíle pokoja. Práve sa vracal domou so svojej pravidelnej návštevy Ramnen baru, keď sa mu do cesty postavila Sakura.
"Naruto." Oslovila ho milšie ako inokedy. "Chcela... Potrebovala by som tvoju pomoc." Smutne sa na neho usmiala.

"Sakura-chan, ty sa nemusíš tváriť tak smutne. Čo sa deje." Obdaril ju svojim úsmev.

"Chcela by som zorganizovať misiu na Sasukeho záchranu." Spustila. Naruto sa zamyslel.

"Sakura, keby sa chcel Sasuke vrátiť, tak s ním nemusím bojovať." Povedal trpko. "Nemyslím si, že je to dobrý nápad." Doplnil.

"Ale, Sasuke-kun je člen nášho tímu." Začala hneď protestovať.

"Sakura-chan, aj ja by som bol najradšej, keby sa Sasuke vrátil. Ale keby sa naozaj chcel vrátiť, tak by to už urobil." Povedal a nechal ju za sebou. Mal jej povedať, že ho miluje? Že pre to, sa za ním hnal doslova cez mŕtvoly. Pretože miluje chladného Uchihu. Nie to by nebolo dobré. Ešte viac by jej tak ublížil. Vrátil sa do svojho bytu. Hneď vošiel do svojej izby a po dlhých dňoch si slzy konečne našli cestu von. Plakal až hlboko do noci. Odbila polnoc. Naruto sa ešte stále prehadzoval na posteli. Aj keď už neplakal, tak ho pálili oči. Nemohol spať, aj keď vedel, že najlepší liek na všetko je spánok.

"Toto nemá cenu!" prudko sa posadil na posteli a zadíval sa do okna. Videl čierne nebo posiate hviezdami. Pripomenuli mu tie oči. Čierne s iskričkami smútku aj radosti. Prišiel k oknu, otvoril ho a sadol si na parapetu. Zadíval sa na hviezdy. Zvláštnym pocitom ho upokojovali. Nevšimol si, že ho niekto zaujate sleduje.

"Takže si sa už uzdravil, Naruto." Povedala si ticho postava a priblížila sa. Naruto sa ani teraz nevšimol pohyb. Nevšimol si ho vôbec, až kým sa postava nezjavila v jeho izbe. Naruto sa prudko otočil, ale v tej sekunde bol omráčený. Itachi sa k nemu sklonil a položil ho na posteľ. "Prepáč mi to. Viem, že to bude bolieť, ale ja sa už asi zbláznim!" zašepkal. Aj keď vedel, že ho nepočuje, musel sa mu ospravedlniť.

Pritlačil svoje pery na tie jeho. Ruky sa mu samovoľne rozbehli po tele. Zastavili sa až pri leme nohavíc. Na nič dlho nečakal. Rýchlo stiahol aj tie svoje. Nepripravil Naruta na svoj vstup a rovno do neho prudko vnikol. Začal sa v ňom pohybovať. Potreboval ho len cítiť pri sebe. Musel to urobiť. Občas si sám sebe pripadal, ako nadržaný pubertiak. Myslel si, že keď ho už nebude mať pri sebe, že sa to zlepší a on zabudne. Ale mýlil sa. Nezabudol, skôr to bolo ešte horšie. Musel, jednoducho musel byť pri ňom. S posledným prírazom si zahryzol do pery, aby pri vyvrcholení nevykríkol priveľmi hlasno. Opatrne z neho vyšiel a zvalil sa vedľa neho na posteľ. Chvíľku pri ňom nehnute oddychoval, potom sa zodvihol. Prešiel do kúpeľne. odniekiaľ zobral handru a namočil ju do vody. Vrátil sa do Narutovej izby a Naruta ležiaceho na posteli otočil na brucho. Opatrne z neho začal zmývať dôkazy jeho túžby. Nakoniec ho obliekol do pyžama so žabkami, ktoré našiel v skrini, a ľahol si k nemu do postele. Naruto sa ihneď pritúlil k zdroju tepla. Itachi zaúpel.

"Čo mi to robíš?" zatvoril na chvíľku oči, aby si s ním nedal hneď druhé kolo. Potom si povzdychol a pritiahol si ho bližšie k sebe. Spal veľmi pokojne. Tvár mal uvoľnenú. Dokonca sa usmieval. Sníva sa mu niečo pekné. Pomyslel si Itachi šťastne. Hneď na to ale posmutnel. Škoda, že sa mu nesníva o mne. Rýchlo zahnal chmúrne myšlienky. Strčil nos do Narutovej zlatej hrivy a nasával jeho vôňu. Zotrval tak až do chvíle, keď sa nezačala červenať obloha a hviezdy sa nestratili z neba. Blížili sa ráno a Itachi vedel, že musí ísť. Nechcelo sa mu ho ale púšťať. Ale ak sa prebudí... Nevie, čo by mu mal povedať.

"Zbohom, Naruto." Zašepkal. Opäť sa s ním lúčil, ale teraz už dúfal, že to bude už na stálo. Posledný krát položil svoje pery na tie jeho. Posledný krát ho pohladil po vlasoch. Správal sa k nemu ako motýľ ku kvetine. Pustil ho zo svojho objatia a vyskočil z okna. Rozbehol sa smerom k vychádzajúcemu slnku. Čím najďalej od Naruta.
Naruto sa prebral o niekoľko hodín. Mal taký zvláštny pocit, akoby pri ňom niekto bol. Akoby sa niečo v noci stalo. Ale nedokázal si spomenúť na to, čo sa dialo celý deň pred tým, ako išiel spať. Cítil sa zvláštne odpočinutý. Akoby prespal niekoľko dní. Posadil sa na posteli a zadíval sa na otvorené okno. Spomienky sa mu začali postupne vracať. Odchádzal z Ramnenbaru. Stretol Sakuru. Navrhla mu misiu na Sasukeho záchranu a on ju odmietol. Vybavili sa mu všetky pocity, ktoré kedysi dávno cítil k Sasukemu. Odišiel domov, kde sa zvalil na posteľ a plakal celú noc. Okolo polnoci sa mu ešte nedalo spať, tak sa posadil na parapetu. Niekto k nemu prišiel a omráčil ho. A to bolo všetko čo si pamätal. Vtedy mu to došlo. Niekto k nemu prišiel. Zobudil sa oblečený v pyžame, hoci si ho večer neobliekal. Potichu vyliezol z postele a zobral zo šuplíka v nočnom stolíku Kunai. Postupne prešiel všetky izby v dome, ale nikoho neobjavil. Zakotvil v kuchyni, kde si spravil raňajky. Začal sa zamýšľať nad tou záhadnou postavou, keď vtom zazvonil telefón.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 akyra akyra | Web | 18. února 2010 v 14:24 | Reagovat

no naru bude nejspíš hodně překvapený:-D běžím dál

2 Kuraiko-san Kuraiko-san | Web | 18. února 2010 v 15:45 | Reagovat

hmmm zajímavé, jsem docela zvědavá jak dlouho si Itachi vydrží hrát na "pana tejmného"

3 Ebika Ebika | E-mail | Web | 19. února 2010 v 16:34 | Reagovat

No Itachi ty se nezdáš:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama