Jedine anjel I.

14. února 2010 v 8:14 |  Jedine anjel
Nový cyklus, ako poviedka na Valentína. Všetky časti pribudnú dnes v rôznych časových intervaloch. FF na Naruta, paring... Neprezradím.

P.S.: Časti budú krátke, majú maximálne tri strany. Tak ma za to prosím nezabite.







"Nie, Sasuke, ja to nevzdám." Odpovedal na predchádzajúcu otázku.

"Stále rovnaký idiot." Vrátil mu rovnakým tónom jeho čiernovlasý spoločník.

"Sasuke, naposledy ťa vyzývam, aby si sa so mnou vrátil do Konohy. Nemal si odísť. A nemal si ublížiť Sakure-chan."

"Naruto, ja sa už do tej dediny nikdy v živote nevrátim. Môžeš tam akurát tak dotiahnuť moju mŕtvolu." Odpovedal Sasuke a vrhol sa naňho s ďalším Chidori v ruke. Naruto ho ale zastavil a prerušený súboj mohol začať odznovu. Obom už dochádzala Chakra, ale ani jeden z nich sa nechcel vzdať. Sasuke to nakoniec nevydržal a moc pečate si našla cestu von. Naruto sa len neveriacky díval, ako si zo Sasukeho chrbta razia von cestu ďalšie ruky. Boli až nepredstaviteľne veľké a slúžili mu ako krídla. Súboj ešte ale nechcel skončiť. Zaútočil na neho, ale teraz ho už Sasuke veľmi vážne poranil. Naruto začínal upadať do bezvedomia. Dopadol na kolená a jeho rany sa začali liečiť. Okolo jeho tela sa začal tvoriť červený plášť. Nakoniec sa sformoval do tvaru líšky.

"Vzdaj to, úbožiak." Vyzval ho Sasuke. V ruke sa mu opäť objavili blesky Chidori.

"Pokiaľ neprekročíš bránu Konohy ako náš priateľ, tak to nevzdám." Povedal a v ruke sa mu vytvorila modrá rotujúca guľa, zvaná Rasengan. Obaja zaútočili súčasne. Chidori a Rasengan sa spojili v jedno a vytvorili tak nepriehľadný čierny závoj súboja.
*****
O niekoľko hodín neskôr tým miestom prechádzal muž v červeno-čiernom plášti. Všade bolo cítiť stopy súboja. Cítil, jemu tak veľmi známu, Chakru. Chakru jeho mladšieho brata. Len kvôli nemu ešte stále žil. Zastavil sa na brehu jazera. Bol jeho nohami ležal chlapec, ktorého mal zabiť. Uzumaki Naruto s deväť chvostým démonom v tele Kyuubim no Youkou.

"Naruto-kun, takže ťa predsa len môj malý braček porazil." Sklonil sa k nemu. "Takže si predsa len zmocnel, Sasuke." Zlatovlasého chlapca zobral do náruče. Nemieril však do skrýše organizácie, v ktorej už niekoľko rokov pôsobil. Mieril k starému domu uprostred lesa. Nevedel, prečo ho neodnesie k šéfovi, ale niečo mu hovorilo, že predať ho Akatsuki bude zlý nápad. Pomaly vošiel do domu, v ktorom trávil svoj čas, keď ho práve nepotrebovali. Vošiel do jednej z izieb na prízemí. Bolo ich tam niekoľko, ale on vždy používal, len tento jeden. Predsa len, nemal priateľov, ktorých by si rád pozýval na návštevu. Naruta opatrne položil na posteľ. Vošiel do kúpeľne. Do lavóra napustil vodu, tak aby nebola ani príliš teplá, ale zase nie studená. Zobral kus starého plátna a roztrhol ho na niekoľko kusov. Vrátil sa do izby, kde nechal ležať Naruta. Itachi začal Naruta vyzliekať. Nechal mu len trenky a začal umývať jeho telo od krvi, aby mu neskôr mohol vyliečiť zranenia. Niektoré hlbšie zranenia ešte stále krvácali a to mu robilo starosti. Mal tu len niekoľko liekov, ktoré používal po nejakom ťažkom boji. Nemal tu nič, čím by zastavil krvácanie, ale našťastie základy liečiteľského Jutsu poznal. Keď ho doumýval, začal mu liečiť rany. Pomocou Chakry zastavil krvácanie a najhlbšie rany obviazal obväzom. Narutovo telo bolo ešte stále od malého množstva krvi, tak ho chcel zase očistiť. Ale voda medzi tým vychladla, tak musel ísť napustiť novú. Páčilo sa mu, keď sa mohol o neho starať, keď sa ho mohol dotýkať. Prekvapoval sám seba. Myslel si, že tento cit v sebe už dávno udusil. A nakoniec ho v ňom prebudilo toto blonďavé stvorenie s dvoma studňami miesto očí. Neodolal a musel položiť svoje pery na tie jeho. Musel sa uistiť, že to čo cíti je naozaj to, čo cíti (o_O). Keď ucítil jeho popraskané pery na tých svojich, vzlietol v ňom húf motýľov. Po jeho tele si razili cestu malé mravčeky. A on už vedel, že tento chlapec, ktorého mal za úlohu sledovať a priviesť do sídla, si ukradol jeho srdce. Nechápal, ako sa to mohlo stať. Už skoro rok ho potajomky sledoval. Díval sa na neho ako trénuje. Vždy pred sebou videl ten jeho večný úsmev, keď hovoril, že sa stane Hokagem, len, aby ho ľudia uznávali. Niekedy aj vo sne videl ti jeho iskričky radosti v očiach. Jeho oči boli veselé vždy. Aj keď sa mu ľudia oblúkom vyhýbali. Jeho oči vždy prezrádzali jeho radosť a nadšenie. Áno, skutočne sa zamiloval. (Dobre, ja viem, že je to skoro, ale naozaj nemám čas, aby som to písala trochu podrobnejšie. Keď sa vám to nepáči, tak to nemusíte dočítať dokonca. Ja vám to nekážem.)
Ubehlo niekoľko dní. Itachi sa staral o Naruta, ako najlepšie vedel. Po nociach sa mu o ňom dokonca aj snívalo, aj keď ho mal tak blízko pri sebe. Užíval sa každý moment s ním. Bol stále pri ňom. Občas mu niečo povedal, aj keď vedel, že odpovede sa nedočká. Robil všetko pre to, aby mal ne neho čo najviac spomienok. Pretože vedel, že ich spoločný čas sa kráti. O pár dní ho zase bude musieť vrátiť do Konohy. Už počul o tom, ako ho všetci hľadajú. Nenašli jeho telo a všetci si začali myslieť, že Sasuke použil nejaké silné Jutsu a jeho telo vymazal z povrchu zemského. Pri tej myšlienke sa mu na tvári zjavil úsmev.

"Neboj sa. Nedovolil by som mu, aby ti nejako ublížil." Práve bola noc a Itachi spal vedľa Naruta na posteli. Skúšal spať aj v inej izbe, ale nikdy sa mu nepodarilo zaspať. Až keď prišiel k Narutovi a uistil sa, že je v poriadku. A potom sa mu nejako nechcelo odchádzať. Tak to po prvej noci vzdal. Pobozkal Naruta na pery a usmial sa na neho. Oči mal otvorené len trochu, takže si nevšimol, že ten, na ktorého sa usmieval sa na sekundu prebudil. Naruto si najprv myslel, že sa zbláznil. Nad ním sa snáď skláňal samotný anjel. Pretože žiaden človek nemôže mať tak krásny úsmev. Skôr, ako stihol niečo povedať, či sa spýtať, upadol späť do bezvedomia.


Nastalo ráno. Itachi mu posledný krát previazal rany. Dnes sa s ním už musel rozlúčiť. Musel ho odniesť späť. Aj keď sa mu to nepáčilo, vedel, že Naruto potrebuje lieky a doktora. Robil všetko pre to, aby sa o neho postaral, ale niečo bolo aj na neho veľa. Keď mu vymieňal obväzy, užíval si každý dotyk. Bol to len krásny príbeh. Nádherná noc, trvajúca niekoľko dní. Ale potom vyšlo slnko a vrátilo ho do reality. Do tej hnusnej reality, v ktorej on a Naruto nikdy nebudú môcť byť spolu. Povzdychol si. Zaviazal posledný obväz. Dovolil si posledný pohľad do jeho uvoľnenej tváre. Opäť sa nedokázal ovládnuť a priložil svoje pery na jeho. Potreboval ho ešte raz cítiť pri sebe. Odtrhol sa od neho a zadíval sa von oknom na zapadajúce slnko.

"Asi je už čas ísť." Otočil sa smerom k Narutovi. Zobral ho do náručia a vyšiel s ním von. Pomaly sa vydal smerom k dedine, ktorú pred niekoľkými rokmi opustil. Nechcel sa tam už vracať, ale teraz mal dôvod ísť tam. A zrejme ju aj navštevovať. Veľmi často navštevovať. Aj keď by o ňom objekt jeho záujmu nevedel. On už teraz vedel, že bez neho dlho nevydrží. Že nevydrží dlho bez toho, aby ho nepobozkal. Potichu prešiel cez bránu a vošiel do skrytej listovej dediny. Zamieril k nemocnici. Keď pred ňu prišiel, položil Naruta na jednu z lavičiek. Vedel, že riskuje, keď sa tu ešte dlhšie zdrží, ale on skrátka nemohol hneď odísť. Pohladil Naruta po vlasoch, tak ako to robil posledné dni. Sklonil sa k nemu a nežne ho pobozkal. Tušil, že toto je ich posledný bozk.

"Zbohom, Uzumaki Naruto." Zašepkal a zodvihol sa od neho. Chystal sa odísť, ale zastavilo ho jedno slabé zovretie okolo jeho zápästia. Itachi sa prekvapene otočil. Ruku sledoval až do tváre jej majiteľa.

"Ďakujem." Zašepkal Naruto. Venoval Itachimu jeden úsmev, kým zase odpadol do bezvedomia. Itachi tam stál ako oparený. Nemohol uveriť, že sa na neho Naruto usmial. Itachi by tam najradšej ostal, ale musel ísť. Niekto sa blížil.
*****
O mesiac neskôr sa Naruto prebral v nemocnici. Práve pri jeho posteli stála Tsunade. Keď si všimla, že sa prebral, nechcela svoju doterajšiu činnosť a začala Naruta zasypávať otázkami.

"Naruto, ako sa cítiš? Nič ťa nebolí? Vieš, ako si sa sem dostal?" Naruto sa zamyslel. Má jej povedať pravdu?

"Cítim sa dobre." Odpovedal a odvrátil pohľad. "A viem aj neviem, ako som sa sem dostal."

"Ako to myslíš?" Tsunade nechápala jeho odpovedi.

"Priniesol ma sem anjel." Naruto si nič nepamätal. V spomienkach videl pred sebou len pár čiernych očí. Neboli to ľadovo chladné očí, ako mal Sasuke, hoci sa mu tak veľmi podobali. Boli to usmievavé očí zmučené bolestnou stratou. A videl pred sebou ten najkúzelnejší úsmev na svete. Bol si istý, že nikto na svete nemôže mať taký úsmev. Jedine anjel.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 akyra akyra | Web | 18. února 2010 v 14:11 | Reagovat

krásné, promin že jdu trochu později, ale zrovna teď jsem začala pročítat blogy, takže jsi první:-)

2 Kuraiko-san Kuraiko-san | Web | 18. února 2010 v 15:10 | Reagovat

Taky se moc omluvuju, že komentuju tak pozdě, ale ňák nebyl čas :-(
Jinak tě, ale musím moc moc pochválit, protože to je moc povedená kapitolka, pár Ita/Naru mám asi nejradši,jenom doufám, že to dobře dopadne :-?

3 Ebika Ebika | E-mail | Web | 19. února 2010 v 16:27 | Reagovat

Páni to byla nádhera :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama