20. Rozlúčenie

5. ledna 2010 v 11:09 |  Splnené sny
Jubilejná dvadsiata kapitola.

Death or Alive??











"Ayumi, dávam ti poslednú možnosť. Povieš nám, čo chceme vedieť?" opýtal sa kráľ. Rýchlo som z ruksaku vytiahol Shuriken.

"Nie." Ten pokoj z nej vyžaroval. Zarazil som sa. Ako môže byť pokojná práve v tomto momente?

"Škoda." Jeho odpoveď som začul len okrajovo. Stále som sa zamýšľal nad jej vnútorným pokojom. Ale rýchlo som sa spamätal. Keď som videl, že padacie dvere sa už otvárajú, zbledol som.

Videl som ako padá dole. Slučka sa jej zaryla do krku. Väzy sa jej nezlomili, takže musela trpieť. Niečo ma za ňou ťahalo, ale ja som sa nemohol pohnúť z miesta. Bez krvi sa jej karamelová pleť zmenila na bielu. Zúfalo sa snažila nadýchnuť, ale nešlo jej to. Trpela. Veľmi trpela. Umierala. Chcel som sa za ňou rozbehnúť, ale nemohol som. Niečo ma ťahalo k miestu, na ktorom som stál. Bol som primrznutý na mieste. Nohy sa chceli hýbať, no nemohli. Ruky ju chceli z tých mukou oslobodiť, no nemohli. Ústa chceli kričať, no nemohli. Z jej veľkých očí sa pomaly vytrácal život. Z jej líc sa stratila červeň. Zmietala sa stále menej a menej. Jej očí sa naposledy pozreli po svete až sa zatvorili úplne. Jej telo sa už viac nepohlo...

Zmätene som sa posadil na posteli. Stále som bol v tej zamrznutej krajine. Vonku pomaly svitalo. Niečo sa vedľa mňa pohlo. V tom momente som sa navrátil z krutého sna do ešte horšej reality.

"Ak okamžite nevypadneš, uškvarím ti mozog." Varoval som Daisukeho. Z pod prikrývky sa na mňa pozreli jeho zelené očí, ktoré kontrastovali s jeho dlhými čiernymi vlasmi. Za iných okolností by som si s ním dal povedať, ale poznal som niekoho, kto si ma dokázal podmaniť rýchlejšie ako on. Dievča z hnedými vlasmi a ešte krajšími očami. Ale dnes na poludnie mala odvisnúť. A to som ja nemohol dopustiť.

"Ale Sasuke-chan..."

"Ak povieš, že sme si súdení, tak ti najprv uškvarím niečo iné ako mozog." Povedal som diabolsky. Pochopil to.

"Ale to mi predsa nevadí. Ty ho máš za nás oboch." Pritúlil sa ku mne. Už som to nevydržal. V ruke sa mi blyslo Raikiri. Začal som sa s ním približovať k jeho hlave. Rýchlo si to všimol a vybehol z postele. Ja som zmizol v kúpeľni. Mal som v pláne zmyť zo seba jeho dotyky. Bol som si istý, že sa nič nestalo, ale človek si nemôže byť nikdy istý. Na námestí odbili zvony. Jedenásť úderov. Musím sa poponáhľať. Vrátil som sa do izby a podrobne som si premyslel plán. Budem ju musieť odniesť ku Kabutovi. Po tom všetkom kriku určite nebude v poriadku. Môžem ju... Nie. Zoberiem ju tam so zámienkou, že ju potom dám Orochimarovi. A potom ju ale odnesiem do Konohy. Nedovolím, aby jej ublížil. Fajn, to by sme mali doriešené, čo bude potom. A teraz útek. Nemôžem čakať, tak dlho, ako v mojom sne. Musím zakročiť skôr. Keď ju budú odvádzať na popravisko, tak ju budú strážiť asi najviac. Väzni sa vtedy pokúšajú o útek najčastejšie. Nechcem ublížiť tak veľa ľudom, takže to bude musieť byť neskôr. Alebo skôr. Ale keď ju budú vyvádzať z väzenia, tak sa mi to nepodarí, lebo vtedy sa k nim všetky tie stráže pripoja. V budove sa o to nemôžem pokúsiť, alebo neviem kde má celu. Nech som rozmýšľal, ako som rozmýšľal, neprišiel som na iné riešenie. Budem to musieť urobiť ako v mojom sne. Niekto zaklopal na dvere. Neotvoril som ani som neodpovedal. Ten človek ma terorizuje už celý týždeň. Dvere sa otvorili a ja som bol prirazený k posteli s jeho jazykom v puse (áno, je tam napísané JEHO). Zhodil som to zo seba.

"Daisuke, vypadni odtiaľto." Zavrčal som na krčmárovho syna.

"Ale, Sasuke-chan, sme si predsa súdený." Povedal plačlivo.

"Už som ti povedal, že niekoho mám. Ale ak ty hneď nevypadneš, tak uvidíš!" v ruke som vytvoril Chidori. Zbledol, postavil sa a prešiel k dverám.

"A kto je ten šťastný?" opýtal sa zvedavo.

"Ayumi." Povedal som a rozbehol som sa k nemu s úmyslom uškvariť mu mozog. Pochopil to. Odvolal som Chidori a čelom som sa oprel o dvere. Všetko je ako v mojom sne. Úplne všetko. Na niečo som si spomenul. Teraz zazvonili zvony a ja som prišiel takmer neskoro. Na nič som nečakal. Zbehol som dolu, rýchlo som zaplatil a po strechách som sa rútil na námestie.

"Zabite tú sviňu!" už z ďaleka som počul kričať Daisukeho. Na miesto som prišiel v poslednom momente. Hej. Rovnako ako vo sne.

"Ayumi, dávam ti poslednú možnosť. Povieš nám, čo chceme vedieť?" opýtal sa kráľ. Rýchlo som z ruksaku vytiahol Shuriken.

"Nie." Ten pokoj z nej vyžaroval, no teraz ma až tak veľmi neprekvapil. Skôr som ho očakával.

"Škoda." Bol som pripravený. Kráľ dal znamenie katovi a ja som aktivoval pečať. Padacie dvierka sa začali otvárať. Hodil som Shuriken, ktorý preťal lano, na ktorom visela. Rozprestrel som krídla a rýchlosťou svetla som letel k nej. Shuriken sa ani len nezabodol do šibenice a ja som už ju mal v náručí. Vrátil som sa na strechu.
"Kde je? Nájdite ju!!" zakričal niekto zdola. Položil som ju na pripravenú deku. Síce som si dával
pozor, aby ju poranený chrbát nebolel, ale aj tak sykla bolesťou. Zabalil som ju do deky, ruksak som si prehodil na plecia a už som zlietal preč. O pár sekúnd som... sme boli už za hranicami dediny. Orochimarova skrýša je teraz v Hmlovej zemi. Nechodí z nej často von, ale teraz sa koná nejaké stretnutie zloduchov či čo, takže sme išli do zeme, kde sa to stretnutie konalo. Bol som na ceste už niekoľko hodín, keď sme konečne dosiahli hranicu. Ayumi dostala cestou horúčku. Zrejme infekcia z rán. Ani sa tomu nečudujem. Kto vie, v akej špine tam celý ten týždeň bola. Ešte stále sa triasla horúčkou. Cestou sme sa trochu zdržali, pretože som si myslel, že to nevydrží. Aj cez deku som cítil aké teplo z nej vyžaruje. Tak som radšej zletel dole a zahrabal som ju do snehu. Len na niekoľko sekúnd, ale aj to pomohlo zraziť jej horúčku. Blížili sme sa k úkrytu. Cítil som prítomnosť pascí. Pridal som do kroku.

"Kabuto!" o pár minút som rozrazil dvere jeho pracovne. Prekvapením nadskočil a otočil sa na mňa.

"Sasuke, čo tu tak skoro robíš, a prečo tu máš Ayumi?" otázky mi kládol príliš rýchlo.

"Ayumi bola na misii. Niečo sa ale pokazilo, tak som ju sem doviedol o niečo skôr. Aspoň bude mať Orochimaru svoje informácie oveľa skôr." Zahral som mu na city. Aj tak nechápem ako sa niekto dokáže vyspať s tak slizkým hadom.

"Dobre. Polož ju na posteľ. Hneď sa na ňu pozriem." Začal sa prehrabovať vo svojich veciach. Položil som ju na posteľ a vybalil som ju z deky. Nejakým omylom som ju pri tom pohladil po vlasoch. Kabuto prišiel k posteli. Rýchlo ju prebehol pohľadom. Dotkol sa jej zlomených rebier. Skoro vyskočila z postele, keby sme ju neboli chytili.

"To nie je to najhoršie. Obráťme ju." Opatrne sme ju chytili a otočili.

"Aj ja jaj. Toto tu ale vypadá." Jej zničeného chrbta sa ani len nemusel dotknúť, aby pochopil, čo sa jej stalo. "Dobre, pozriem sa na to a dám ti vedieť, ako je na tom." Vystrčil ma zo svojej kancelárie a zamkol dvere. Udrel som do nich päsťou a vydal som sa do svojej izby. Tam som zo seba zhodil veci a odišiel som zo sprchy. Trochu mi to pomohlo vyčistiť hlavu. Za tie dva dni som jej chrbát teraz videl prvý krát, ale aj tak som mal chuť sa tam vrátiť a celej tej kráľovskej rodine niečo povedať. Vrátil som sa do izby, kde som sa obliekol do čistého oblečenia. Na dvere niekto zaklopal a do izby vošiel Kabuto.

"Čo si zistil?"

"Mučili ju." To som vedel. "Bičovanie, vytiahol som jej odtiaľ aj nejaké železo. Mäso bolo na niektorých miestach zoškvarené, zrejme od horúceho oleja. Na niektorých miestach dokonca chýbali malé kusy. Poviem ti. Ona si za ten týždeň toho užila až-až."

"Vedel som, že ju mučili, ale nepredstavil som si, že až tak veľmi." Podlomili sa mi kolená a ja som si musel sadnúť na posteľ.

"Niekoľko krát ju aj znásilnili. Niekomu zrejme liezla poriadne na nervy." Chechtal sa.

"Ako je na tom?" vložil som sa do toho.

"Je v kóme. Keď sa Orochimaru-sama vráti, preberiem ju z nej."

"Kedy sa vráti?"

"O týždeň." Už som nečakal, čo povie potom. Vyšiel som z izby a kráčal som rovno do jeho kancelárie. Ayumi ešte stále ležala na bruchu. Hlavu mala vytočenú nabok a do ruky jej išlo niekoľko hadičiek. Chrbát mala obviazaný obväzom, na ktorom bolo poznať niekoľko krvavých škvŕn. Zobral som si stoličku a sadol som si k nej. Pohladil som ju po vlasoch a chytil som ju za ruku. Bola studená a bledá. Vtisol som jej na ňu malý božtek. Sedel som tam niekoľko hodín a díval som sa do jej spiacej tváre. Na tvári sa jej leskli stopy po slzách. Zrejme ju aj to "ošetrovanie" bolelo. Sedel som tak niekoľko hodín a premýšľal som, ako to všetko pôjde ďalej. Do Konohy sa už vrátiť nemôžem, ale Ayumi tu so mnou ostať nemôže. Určite ju bude chcieť Orochimaru využiť na tie svoje pokusy. To by nebolo ani to najhoršie. Najhoršie na to všetkom bolo, že po tých pokusoch všetky jeho obete umierali. Už len tá predstava, že ju ten had zabije ma ničila. Musím ju potom dostať do Konohy. Deň pred jeho návratom. Orochimaru ju tu nesmie nájsť. Počul som na chodbe kroky. Rýchlo som všetko vrátil do pôvodného stavu a skryl som sa do tieňa. Práve včas, aby si ma Kabuto nevšimol. Potichu som vyšiel z jeho pracovne a zamieril som do Doja. Potreboval som zo seba dostať všetok ten hnev. Všetky svoje emócie. Vytiahol som Katanu a preťal som ňou vzduch.

Neviem, koľko hodín som tam strávil, ale prebral som sa na posteli. Ležal som vo svojej izbe. Pri stole stál Kabuto. Pohol som sa, aby som na seba upozornil.

"No konečne si hore." Otočil sa na mňa.

"Čo sa stalo?" mal som veľmi chrapľavý hlas. Odkašľal som si.

"Priveľmi si používal pečať. Vyplytval si veľkú zásobu Chakry. Našťastie som ťa rýchlo našiel, inak by si bol až asi mŕtvy. Ale po tých otrasoch to ani veľmi ťažké nebolo."

"Ako dlho som bol... mimo?"

"Štyri dni." To znamená, že Orochimaru tu bude už o dva dni. Musím sa poponáhľať. "A časom nastala malá zmena plánu. Orochimaru-sama sa vráti už zajtra." Tak toto mení moje plány ešte viac.

"Ako je na tom Ayumi?" opýtal som sa len tak nezaujate.

"Do tých rán sa jej dostala infekcia. A niekoľkokrát jej zlyhalo srdce. Ale je nažive. Orochimaru-sama by ma zabil, keby to neprežila." Radšej som ani nepátral čo chcel povedať tým tónom hlasu. "A keď už sme pri nej, tak ju idem skontrolovať." Odišiel z izby. To mi vyhovovalo. Potreboval som domyslieť plán jej úteku.

S plánom som bol hotový až večer. Sme v Orochimarovej skrýši. Všade sú tu pasce. Jeden zlý ťah a je po nás. Mne by to nevadilo. Ja žijem len pre pomstu, ale Ayumi má pred sebou celý život. Nevedel som, či je deň či noc, ale vedel som, že teraz máme jedinú možnú šancu na útek. Vyšiel som z izby. Nenápadne som sa dostal až do Kabutovej pracovne. Ayumi ešte stále ležala v rovnakej polohe. Všetky hadičky som z jej tela opatrne vytiahol. Zobral som deku a zabalil som ju do nej. Zobral som ju do náruče a vydal som sa k východu. Pomaly som kráčal temnými chodbami. Skrýša bola prázdna, ale opatrnosti nikdy nie je dosť. Tú ľahšiu časť v skrýši sme mali za sebou. Teraz nasledovalo to najhoršie. Cely. Ak nás zbadá čo i len jeden z nich, je po nás. Spustia poplach, cely sa otvoria a každý z nich použije pečať. Mne sa ešte Chakra celkom neobnovila. Ale to je teraz jedno. Nemali by sme šancu, ani keby sme boli obaja plne pri sile. Na konci chodby som zbadal silné svetlo väzenia. Vošiel som do "dverí" (sorry, ale nevedela som, ako inak to mám nazvať). Najistejšie by bolo ísť po strope. Ale to by som tadiaľ šiel sám. Ayumi by som tak nepreniesol. Rozhodol som sa preto použiť rýchlosť. Zatvoril som oči. Aj pri tak slabom toku Chakry som sa jej snažil čo najviac spútať v nohách. Pri dostatočnom množstve som vbehol do miestnosti. Chakry nebolo síce veľa, ale stačila mi na to, aby som sa dostal bezpečne na druhú stranu. Teraz ma už od východu delí len dlhá spleť chodieb. V niektorej z nich sú aj pasce, ale ja som tu bol už niekoľko krát. Viem čo mám a čo nesmiem robiť, aby som tie pasce nespustil. Všetko som prešiel v rekordne krátkom čase a nič sa nám nestalo. Dostal som sa k východu. Dosť nemotorne som urobil pečať, aby som odvalil ten veľký kameň, ktorý kryl skrýšu. Oslepilo ma jasné svetlo. Bol deň, ale to som teraz potreboval. Do večera budeme v Konohe a nikto si nás pri tom nemusí všimnúť. To ale tiež znamenalo, že už o niekoľko hodín sa budem musieť s Ayumi rozlúčiť. A možno ju už potom v živote neuvidím. Srdce sa mi zmietalo vo vlnách žiaľu. Vyskočil som na strom a vyrazil som. Smer Konoha. Cestu som predlžoval ako sa len dalo. Občas som skontroloval Ayumi. Kabuto síce vravel, že sa teraz neprebudí, ale človek nikdy nevie.

Bolo niekoľko hodín po polnoci. Obzor sa už začal sfarbovať do červena. To je len dobre. Aspoň Ayumi nebude čakať na "záchranu" dlho. Zoskočil som pred bránu. V okruhu niekoľkých metrov nikto nebol. Cítil som len veľmi slabú Chakru. Ale aj tak som sa rozhodol neriskovať. Opatrne som Ayumi položil na zem a sklonil som sa k nej.

"Už bude musieť ísť, moja krásna lady." Zašepkal som a pohladil som ju po vlasoch. Zrazu sa vo mne rozľahla silná túžba. Túžba pobozkať ju. Dlho som sa premáhal, ale nakoniec boli moje protesty vyslyšané. A hlavným faktom bolo, že som potreboval cítiť jej odpoveď. Ešte raz som ju pohladil po vlasoch a vrátil som sa do úkrytu na strome. Chcel som tam počkať, že kým po ňu niekto nepríde a neodnesie ju do nemocnice. Pri najhoršom ju tam odnesiem sám. A tak budem mať aspoň istotu.


*****


Niekto na mňa hovoril. Bol to mne veľmi známi hlas, ale aj tak som ho nevedela zaradiť. Niekto so mnou začal triasť. A ja som konečne poznala v hlase Shizune.

"Ešte päť minúť." Zašepkala som s hlavou na papieroch.

"Ale, Tsunade-sama. Spomínate si, že ste dnes hneď ráno chcela zostaviť pátrací tím, ktorý by našiel Ayumi?" hovorila na mňa ďalej. A mne až teraz došlo, že nevyhrávam peniaze ako vo sne. Až teraz mi došlo, že ja som Hokage. Zodvihla som hlavu. Pretrela som si oči a natiahla som sa.

"Kde sú tímy?" spýtala som sa ešte rozospalo.

"Vybrala som desať najlepších ľudí na pátranie. Z nich si už vy musíte zostaviť tím sama." Strčila mi na stôl zložky. Hľadela som sa len na mená. Vybrala som päť z nich. Štyroch Chunninov a jedného Joninskeho veliteľa.

"Zavolaj mi ich. Povedz, že sa stretneme pred bránou." Podala som jej zložky všetkých piatich. Zodvihla som sa z kresla a mierila som k bráne. Cestou som sa zastavila v obchode a kúpila som si fľašku Saké. Všetkých som stretla na námestí. Bol tak Neji, Kiba s Akamarom a Kiarou, Shikamaru, Ino a Kakashi. "Výborne, tak vám to poviem cestou." Prišla som k nim a spolu sme prešli k bráne. "Ako všetci viete, Ayumi bola na misii v Snežnej zemi. Vrátiť sa mala už pred týždňom. Takže vy tam teraz pôjdete a nájdete ju. Je to misia typu A a velí jej Kakashi." Vysvetlila som im pri bráne. Pri bráne sa od nás Kiara zrazu odtrhla. Pozreli sme sa smerom, ktorým bežala. Všetci sme sa rozbehli za ňou. Na zemi ležala Ayumi v zúboženom stave. Sklonila som sa k nej a prehliadla som ju. Ino sa ku mne pridala.

"Otrava?" pozrela sa na mňa s otázkou v očiach. Aj ja som to cítila. Srdce jej bilo pomalšie. Ale od otravy sa to líšilo. Chakra jej prúdila rovnako rýchlo.

"Anestéza." Otočila som sa na Kakashiho. "Tu ju nebudem ošetrovať. Prezriem ju podrobnejšie v nemocnici." Moju narážku samozrejme pochopil. Zobral ju do náruče a vydal sa rýchlim krokom smerom k nemocnici. "Vy máte na teraz voľno." Pohodila som smerom k zvyšku tímu a dobehla som ho.

"Tsunade-sama, môžem ísť aj ja?" pribehla ku nám Ino.

"Samozrejme, keď už nič nebudeš robiť. Tak dáš aspoň pozor, aby sa nám Kiara nemotala popod nohy." Prebodla som levicu pohľadom. V nemocnici som Kakashiho zaviedla priamo na izbu. Položil ju na posteľ a bez väčšieho nátlaku vyšiel z izby a zatvoril zo sebou dvere. O niekoľko sekúnd prišla aj Shizune. Začali sme prezerať Ayumi. Ale jej zranenia boli vážnejšie ako sa na prvý pohľad zdalo.





 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 simska-sims simska-sims | Web | 5. ledna 2010 v 11:12 | Reagovat

Ahojky na našom blogu hodnotíme blogy :D veľmi sa mi páči tvoj blog a máš šancu na ysoké hodnotenie : môžeš si zvýšiť aj návštenosť :-) ak chceš tak môžeš Tu : http://simska-sims.blog.cz/1001/hodnotim-blogy#komentare

2 Lady.Shelly* Lady.Shelly* | Web | 5. ledna 2010 v 11:15 | Reagovat

hezůůškéé ;-)  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama