13. Ráno

28. ledna 2010 v 15:59 |  Spolužiačka
A včera som bola posledný deň na lyžiarskom. Lebo som si natiahla šľachy v kolene. Aj keď kúsom krívam, ale chodiť môžem. Ale do školy chodiť nemusím (už ma vidíte, ako sa tam hrniem). Ak sa mi bude dariť, budete tu mať každý deň aspoň jednu poviedku.

Veľa veľa veľa veľa veľa upírov.

P.S.: Lessie sa v tejto kapitola správa dosť divne. Tak to prosím neriešte.








Lessie sa ráno prebudila v posteli sama. Závesy boli zatiahnuté a to vytváralo čiernu tmu. Skoro by si myslela, že sa prebudila uprostred noci, ale niečo hovorilo presný opak. Bol to budík (a čo iné?), ktorý ukazoval osem hodín ráno. Chcela vstať, ale v tom sa otvorili dvere a dnu vbehla Walla.

"Láska, nevstávaj." Objavila sa pri nej a zatlačila ju späť do postele. Pri tom sa nechtiac dotkla narazených rebier a Lessie sykla. "Miláčik, prepáč mi to!" začala sa horlivo ospravedlňovať.

"To je v poriadku." Položila jej prst na pery. Walla ju chytila za ruku a do dlane jej vtisla malý božtek.

"Doniesla som ti raňajky." Pustila jej ruku a položila pred ňu tácku s jedlom. "Dúfam, že ti bude omeleta chutiť." Ospravedlňujúco sa usmiala. "Nemala som čas a ani náladu na nič väčšie." Dodala.

"Nemusela si sa namáhať. Spravila by som to aj sama." S chuťou sa pustila do omelety.

"Čo sa ti vlastne stalo?" začala Walla vážne. Chcela počuť celý príbeh.

"Nič." Lessie nepochopila jej otázku.

"Nemyslela som teraz. Myslela som tú nehodu." Opravila sa. Lessie okamžite stuhla. "Lessie?" vytrhla jej vidličku z pusy. "Čo sa stalo, že si mala tú nehodu?" opýtala sa opäť. Teraz slovo po slove.

"Pohádala som sa s otcom." Priznala smutne a sklopila pohľad.

"Hádka nekončí narazenými rebrami."

"Tak dobre. Pohádala som sa s otcom. Ja som utiekla. On ma sledoval. A na koniec ma zrazil na vašej príjazdovej ceste." Všetko zhrnula do niekoľkých bodov.

"O čom ste sa hádali?" vo Walle vrela krv, ale nejako sa prinútila k ďalšej otázke.

"Jedna z klebetných susediek videla, ako nasadám do limuzíny a tiež videla tú scénku pred dverami pred dvoma dňami. A samozrejme to najprv vyklopila celej ulici a potom aj môjmu otcovi. A on nenávidí homosexuálov. Určite by nezniesol, že jednu má doma." Trpko sa usmiala. Pri tom zatvorila oči, aby Walla nevidela jej slzy. "Potom sme sa chvíľu hádali a nakoniec ma zbil. Z toho sú tie škrabance na tvári. Utiekla som. Našiel ma až tu. Zrazil ma a keď si myslel, že som mŕtva, tak odišiel." Walla zbledla od hnevu. Bola až tak veľmi nahnevaná, že nepočula tichý vzlyk s Lessiinho hrdla.

"Chceš povedať, že ťa zrazil len pre tvoju orientáciu?" Lessie slabo prikývla. "Musím ísť." Zavrčala.

"A kam?" Lessie ju v poslednom momente chytila za rukáv.

"Zabiť ho." Odpovedala stručne a vytrhla sa jej.

"Nesmieš!! Je to môj otec!!" vybehla z postele a zozadu ju objala.

"Nesmiem?! Chcel ťa zabiť pre tvoju orientáciu. Chcel ti zakázať lásku. Aký je to už otec?!" zakričala a postavila si ju čelom k sebe.

"Je to môj otec!! A ja ho mám rada, aj pre to, čo mi spravil!" Wallu to prekvapilo.

"Máš ho rada aj napriek tomu, že ťa chcel zabiť?" nechápala to.

"Áno."

"To je aj tak jedno. Ja ho MUSÍM zabiť!!" odstrčila ju z cesty.

"Ak ho chceš zabiť, tak len cez moju mŕtvolu!!" postavila sa jej do cesty. Bola odhodlaná ho chrániť aj za cenu, že stratí Wallinu lásku.

"Buď mi uhneš z cesty, alebo ti budem musieť škaredo ublížiť." Walla sa nedala obmäkčiť.

"Tak to urob!! Ale ty ho nesmieš zabiť." Zakričala Lessie pevne. "Ak je na svete niekto, kto ho má právo zabiť, tak som to jedine ja!" Lessie sa do očí nahrnuli slzy a padla na kolená. "Videla som, ako zabíjal moju matku. Vyhrážal sa mi smrťou. Nenávidí ma, pre to aká som. Nikto nemá na jeho vraždu väčšie právo ako ja!" vzlykala Lessie a Walla sa konečne spamätala. Kľakla si k nej a objala ju.

"Prepáč, prepáč. Áno, máš pravdu. Nikto na to nemá väčšie právo ako ty." Hladila ju po chrbte. "Pššt. Neplač." Utrela jej slzy.

"Konečne si to pochopila." Smutne sa zasmiala Lessie.

"Áno, aj my upíry sme občas hlúpi. Ale ja som to robila pre našu lásku. A hlavne pre teba." Hladila ju ďalej. "Ale samú ťa tam nepustím." Potom dodala. "Nie. Už ťa tam nepustím. Nikdy. A je mi jedno, že sa na mňa nahneváš, ale robím to len pre tvoje dobro."

"Ale mohla by si." Vytrhla sa z jej oceľového zovretia.

"Prosím? Asi som zle počula."

"Ak ma premeníš, tak sa ma tak nebudeš báť pustiť samú. Nebudeš už musieť." Začala vyjednávať.

"Nepremením ťa." Okamžite sa dostavili Walline protesty. "Nezničím ti takto život."

"Keby som mala žiť už len niekoľko dní, ale strávila by som ich s tebou, neboli by zničené. Ani premrhané." Pohladila ju po tvári.

"Aj tak to neurobím. Pokiaľ nebudeš mať inú možnosť, ako žiť. Nikdy." Odvrátila od nej zrak. "Hneď po splne ti pôjdeme kúpiť nejaké veci, ale tam sa už nevrátiš." Opäť ju objala. "Prepáč mi to."

"Sľúb mi, že ho nezabiješ. Sľúb mi, že mi ho necháš. Sľúb mi, že ho budem môcť zabiť. Prosím, sľúb mi to." Prosila ju.

"Tak dobre. Sľubujem. Ale počkaj aspoň mesiac do najbližšieho splnu. Nech sa aspoň uzdravíš. Ale aj tak tam pôjdem s tebou." Súhlasila nakoniec, ale dala si aj podmienky.

"Ďakujem ti a milujem ťa." Usmiala sa jej Lessie do ramena.

"Aj ja ťa milujem." Walla jej nežne zodvihla hlavu a opatrne ju pobozkala. Walla si ju zodvihla do náruče a zobrala ju na posteľ. Opatrne ju položila do perín a začala sa hrať s jej jazykom. Pri tom
ju nežne hladila cez látku. Lessie zrazu došlo čo sa deje a v akej polohe sa nachádzajú. Prudko ju od seba odstrčila. "Čo je? Urobila som niečo zlé? Ublížila som ti?" dožadovala sa Walla odpovede.

"Nie. Ale..." Lessie zavrtela hlavou. Nevedela ako jej má odpovedať. "Len na to ešte nie som pripravená." Walla sa usmiala.

"Ale ja som sa s tebou nechcela hneď vyspať. Chcela som sa len pomaznať. Môžem v tom pokračovať?" urobila na ňu šteňacie oči.

"Dobre. Ale sľúb mi, že prestaneš keď zájdeš ďaleko."

"To je samozrejmosť. Ale ak mi neveríš tak sľubujem." Usmiala sa.

"Tak pokračuj." Povolila jej.

Walla sa usmiala. Sklonila sa k nej a obtrela svoje pery o tie jej. Rukami ďalej blúdila cez látku oblečenia po jej tele (hej množné číslo, lebo má krídla ak vám to nedošlo). Od sladko vykrojených pier sa presunula k jej krku. Putovala po ňom len jazykom a občas niekde dala božtek. Veď predsa keby sa jej zuby dostali tak blízko tepne na krku nemuselo by to dopadnúť najlepšie. Prešla do malej jamky medzi kľúčnymi kosťami a strčila dnu nos. Takto mohla vdychovať jej vôňu. Rukami sa presunula na prvý gombík košele. Čakala, či ju nezastaví, ale nestalo sa tak. Pomaly rozopínala gombíky a každé nové miestečko zaplnila bozkami. Nakoniec sa dostala až k malým rankám na jej dokonalom brušku. Spln sa blížil ku koncu a ona bola v noci na love. Teraz bolo jej sebaovládanie lepšie. Nemusela sa báť, že jej ublíži. Cez každú ranku prešla jazykom. Ranky sa začali hojiť. Keby to takto šlo aj s tými rebrami. Pomyslela si smutne, keď sa dívala na modrinu, ktorá sa jej rysovala na hrudi. Ďalej bozkávala telo pod sebou až sa dostala k lemu nohavíc. Vycítila ako Lessie stuhla. Doteraz počula ako sa jej tá starostlivosť páči. Ale teraz ležala nehybne, akoby sa bála. Walla sa vrátila k jej perám a vášnivo ju pobozkala.

"Stačilo." Skonštatovala. Ľahla si k nej a ďalej ju hladila po nahej hrudi.

"Ako to vieš?" nechápala Lessie. Zatvorila oči a vychutnávala si jej dotyk.

"Cítila som to. Mňa neoklameš. Aj keby si sa veľmi snažila." Usmiala sa tajomne.


"Povieš mi niečo?" vrátila sa Lessie do reality.

"Čokoľvek si budeš priať." Usmiala sa na ňu Walla.

"Existuje veľa druhov upírov? Aký sú? Sú vlastne tie legendy pravdivé?" zasypala ju otázkami.

"Upírov je nespočetne veľa. A ich povaha záleží od ich druhu. A niekedy aj od výchovy. A čo sa týka mýtov a legiend... Veľa vecí v nich je nezmysel. Ale to tiež záleží od druhu upíra." Zhrnula jej jeden dlhý príbeh.

"Ale ja sa to chcem dozvedieť trochu viac konkrétnejšie." Walla si povzdychla. To bude na dlho.

"Upíry ako my sú nebezpečný len cez spln. Inokedy ich nemáš šancu rozoznať od človeka. A tým myslím aj iných upírov. Nikto nás nepozná. Sme asi najnenápadnejší druh upírov. ale o nás toho vieš dosť veľa. Radšej budem viac hovoriť o iných druhoch. Ďalej sú tu upíry ako Cullenovci. My čistokrvný starneme desaťkrát pomalšie ako ľudia. Ale upíry ako Viollet a Katie len päťkrát. Ale Cullenovci nestarnú vôbec. A v podstate sú mimo všetkých legiend. Ani jedna sa ich netýka. Neublížili slnko, cesnak, striebro, drevené koly, kríže. Nič. A je ich veľmi ťažké zabiť." Lessie ju prerušila.

"Počkaj. Čo myslíš tím "čistokrvný", a že im slnko vôbec neublíži?"

"Čistokrvných upírov je len málo. Sú to v podstate deti upírov. A Cullenovci sa na slnku trblietajú. Preto žijú na daždivých miestach. A ešte som zabudla, že Cullenovci sú jedným z mála druhov upírov, ktorý sa môžu živiť zvieracou krvou."

"Zvieracou krvou?"

"Nemusia loviť ľudí."

"A ty ich loviť musíš?" opýtala sa Lessie opatrne.

"Nemusím, ale to by ma zabilo. Neprežila by som spln." Povedala smutne a potichu.

"Bolo ich veľa?" vyzvedala sa ďalej Lessie.

"Dosť. Ale o tom si sa nechcela baviť." Zmenila rýchlo tému. "A ďalej je tu, ako to my voláme, V.I.P. skupina upírov. Sú v priamej pokrvnej línii s Kniežaťom Vladom III. Drakulom."

"On naozaj existoval?" vyvalila na ňu Lessie oči.

"Samozrejme. Ale nebol to čistokrvný upír. Bol úplne prvý a nie je celkom isté ako sa ním stal. Údajne sa upísal diablovi. Ale dohodu porušil, tak ho diabol potrestal nesmrteľným životom a odsúdil ho na večné pitie krvi. A keby ju nepil, trápil by ho smäd, ale nezomrel mi. Kedysi dávno, ešte na samom začiatku mojej existencie som jedného poznala. Bol to celkom príjemný upír. Ale len keď nezabíjal."

"Existujú aj vlkolaci?"

"Samozrejme. A je ich tiež veľa druhov. Presne ako upírov. Jeden druh upíra má jeden druh vlkolaka. Ale neviem o nich nič. Ešte som ani jedného nestretla. A z rozprávania sa o nich človek veľa nedozvie."

"Povedz mi ešte niečo."

"Upírov je nespočetné množstvo. Ani niekoľko ľudských životov, by nestačilo, aby som ti povedala o všetkých."

"Ešte o jedných. Prosím." Lessie sa toto nekonečné rozprávanie páčilo.

"Existuje skupina upírov. Môžeš ich zabiť len pomocou slnka a nejakej rastliny, ale na jej názov si nespomínam. Ale dokážu sa pred slnkom chrániť. Majú na to taký zvláštny kameň. Volá sa Lapis Lazuli. Je vzácny. Ak ho má upír, ochráni ho pred slnkom. Ak človek, tak ho ochráni pred vplyvom upíra. Medzi sebou ich považujeme za vyhynutý druh. Je veľmi ťažké ich nájsť. Podľa niektorých odhadov je ich len niekoľko desiatok. A sú roztrúsený po celom svete. Ale za to majú najsilnejšie schopnosti. Čítajú myšlienky, menia spomienky, donútia ťa urobiť, čo chcú. Ich schopnosti rastú s množstvom vypitej krvi." Lessie sa otriasla odporom. Walla prestala rozprávať. Ona bola na tieto veci zvyknutá, ale pre Lessie to bolo nové.

"Pokračuj. Nie. Vieš čo? Povedz mi, na akom základe vznikli všetky tie legendy."

"V minulosti sa ľudia často stretávali so zvláštnymi bytosťami. Občas sa stala aj nejaká nehoda. Ale občas to niekto aj prežil. Niekomu to povedal, ten to povedal ďalšiemu a ďalšiemu. A niekedy to prikrášlili. Nakoniec to niekto zapísal so všetkými zveličeniami a pridal ďalšie. A to sa dedilo po generáciách. A teraz, po piatich storočiach od Drakulu, si ľudia myslia, že upíry už neexistujú. Keby tak vedeli ako sa mýlia."

"My ľudia, žijeme v realite. Ak by sme sa dozvedeli o upíroch, zbláznili by sme sa." Vysvetlia je to.

"To viem." Ďalej sa už rozprávali až do hlbokej noci. Až kým jej Lessie nezaspala v náručí. Zakryla ju a dala bozk na čelo. Musela ísť na lov, celý deň ju unavil. Aj keď len ležala na posteli a rozprávala sa s Lessie. Ale takto to je lepšie. Otvorila okno a vyletela von. Má pred sebou dlhú noc.




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama