19. Snežná zem

24. prosince 2009 v 6:33 |  Splnené sny
A poslednná z memoriálnych časatí.









Na druhé ráno sa Ayumi vracala domov. Spoločnosť jej robila Kiara a niekde z úkrytu aj ja. Mal som šťastie, že tu neboli ANBU. Bol som tak neopatrne skrytý - pretože, som túžil byť blízko nej - že, keby sa trochu snažila, určite by ma odhalila aj ona. Ale Ayumi sa zaoberala len cestou, na ktorej bola už tretí deň. K večeru už musí doraziť do Konohy. Vlastne, ak by sa snažila, mohla by to stihnúť už za niekoľko hodín. Ale jej sa zjavne nechcelo. Rozmýšľal som, čo mohlo spôsobiť to, že sa tvári tak smutne. Jedna moja časť sa mi zúfalo snažila nahovoriť, že jej nechýbam ja, ale ten potetovaný idiot Gaara. Druhá bola zásadne proti. Tvrdila, že jej chýbam ja. Môj rozum mi hovoril, že mám počúvať tú prvú. Ale srdce mi radilo druhú možnosť. A tento boj sa vo mne zmietal celé tri dni.

K večeru prišla do Konohy. Rýchlo absolvovala hlásenie u Tsunade. To bola jediná doba, kedy som ju nemohol sledovať. Všade okolo nej sa pohybovalo príliš veľa ANBU. Stačilo, aby ma zbadal len jeden a všetko by bolo v kely. V momente by o mne vedela celá dedina. A ja by som musel utiecť. A kto vie, koľko z nich by som musel zabiť. Možno by sa medzi nich priplietla aj Ayumi. Keď som si predstavil, ako by som s ňou bojoval, zovrelo mi srdce. Ak by sa veľmi snažila, tak by ma porazila. Ale teraz bola veľmi unavená z tej dlhej cesty. A samozrejme aj ja tiež. Ale ja som si aj tak nedokázal predstaviť to, ako jej ubližujem. Ayumi vyšla po chvíľke zo sídla. Nemierila domov, ako by som čakal. Mierila do mestskej knižnice. Strávila v nej asi päť minút. Keď vychádzala, na nič som sa nezmohol. Kniha, ktorú trepala so sebou musela mať najmenej tisíc strán. A nenašiel sa nik, kto by jej pomohol. S veľkými ťažkosťami ju odtrepala domov. V obývačke si sadla na gauč a sťažka oddychovala. Kiara sa schúlila pri nej. Zrazu vybehla po telefóne, ktorý jej následne priniesla. Chvíľu niečo hovorila. Na tvári sa jej po tom rozhovore rozľahol kyslí výraz. Neochotne sa zodvihla a vyšla von. Opäť šla od kancelárie Hokageho. Cestou sa veľmi divila. Asi si neuvedomovala všetok ten zmätok, čo nastal v dedine. Takúto situáciu som poznal veľmi dobre. Vždy a všade to bolo rovnaké. Človek by sa tomu čudoval, ale aj u Orochimara. Stále, keď dostali nejakú zaujímavú, po prípade veľmi ťažkú, misiu sa strhol zmätok. Ale prečo na ňu povolali práve Ayumi? Nepísalo sa v tej zložke, že bude chodiť na misie len v najnutnejšom prípade? Nech to je ako chce, ja ju musím sledovať. A je mi to ľúto, ale teraz budem musieť jej súkromie porušovať ešte viac, keď už ide do tej Snežnej, ako som sa pred chvíľkou dopočul. Odchádza až ráno. Má dostatok času na prípravu. Ale stavím sa, že je ešte unavená zo Suny. Nepochybujem, že to zvládne, ale človek nikdy nevie. Tsunade mala určite vybrať niekoho vhodnejšieho. Chúďa, ani si poriadne neoddýchla a už musí odísť. V jej dome som ju sledoval, ako si vybaľuje veci. Po chvíľke ich začala prehadzovať do iného ruksaka. Bol väčší. Zrejme si uvedomila, že nejde na trojdňovú ale až týždennú cestu. Niekde by som si mal oddýchnuť aj ja. Aj keď bude mať sprievod - určite len tím ANBU - strážiť ju budem aj ja. Veď to predsa poznáte. Ak chceš niečo urobiť poriadne, urob si to sám.

Blížilo sa svitanie. Ayumi už stála pri bráne. Sledoval som ju z neďalekého lesa. O chvíľku k nej prišla Tsunade a jeden tím ANBU. Čo ma prekvapilo bolo to, že s nimi išiel aj Kiba. Načo by tam on chodil? Tsunade jej podala až priveľmi ozdobenú truhlicu. Ayumi ju rýchlo strčila do ruksaku a otočila sa na Kibu. Niečo mu hovorila. Podľa jeho chvíľkového výrazu sa mu zjavne vyhrážala. Zohla sa ku Kiare a objala ju. Takže ona tu ostáva a berie si ju Kiba?! Zhrozil som sa. Takže to mokré psisko bude strážiť celé týždne to roztomilé mačiatko. Už teraz Kiaru ľutujem. Vyskočili na vetvy stromov okolo mňa. jeden z ANBU dopadol len niekoľko metrov odo mňa. Stuhol som na mieste. Ak by som sa pohol, tak si ma všimne. A ak si ma všimne, som v háji. Na sekundu zastavil. Už som si myslel, že si ma naozaj všimol. Nečujne som sa natiahol za Katanou. No potom sa rýchlo obrátil a nasledoval ich. Vydýchol som si. Ešte niekoľko sekúnd som počkal, kým som ich začal sledovať. Toto bude ešte dlhá cesta.

Celé dva dni sa nič nedialo. Ayumi putovala a vypadala ešte smutnejšia ako obvykle. Zase som rozmýšľal, čo ju môže trápiť. Boli sme v Hmlovej zemi. Ayumi sa zastavila na obed. Hneď po ňom vypadala o malý kúsoček šťastnejšie. Nejako som tomu bol rád aj ja. Každá možnosť urobiť jej radosť ma potešila. Blížil sa večer. Pokles teploty oznamoval, že už sa blížime k Snežnej. Zastavila na čistinke. Pár minút oddychu nám všetkým prospeje. Rozložila si stan a vliezla dnu. O pár sekúnd po tom sa po čistinke začali pohybovať aj ANBU. Posadali si okolo stanu, každý z inej strany a začali sledovať okolie. Nenápadne som sa k nim pridal, keď som sa na všetko díval z vtáčej perspektívy. Trochu mi v tom pomohla aj pečať. Aspoň na chvíľku som bol rád, že ju mám.

Keď Ayumi ráno vyšla zo stanu, mala už na seba zimné oblečenie. V noci som si ho obliekol aj ja. Už bola dosť zima a keď sa budeme približovať k Snežnej tak tá zima ešte viac narastie. Tesne pred obedom sme už boli vo večne zasneženej zemi. Ayumi sa hneď za hranicou prepadla do veľkého záveja. Pomohli jej z neho až dvaja ANBU. Najradšej by som to urobil sám, ale to by som sa len prezradil. Bol obed, ale slnko tu už zapadalo. Ďalej sme putovali po zamrznutých pláňach. O niekoľko hodín som na obzore uvidel čierny dym. Trochu som pridal a letel som napred. Chcel som to skontrolovať. Po prípade by som aj vyčistil cestu. Zdá sa, že pár ANBU malo na vec rovnaký názor ako ja. Za neveľkým kopcom sa týčila malá dedinka. Ayumi tam určite bude chcieť prečkať noc. Keď zbadala dym, pridala do kroku. Z kopca zišla čo najopatrnejšie. Určite sa bála pádu. Zrejme by skončil dolámaním niekoľkých kostí. V bráne ju čakal sprievodca. Chvíľku sa tam len tak rozprávali, potom ju zaviedol k východnému okraju dediny. Zastali a ukázal na oblasť pred sebou. Zrazu zbadal malé dievčatko. Niečo zakričal, ale to sa už prepadlo pod hladinu. Chcel sa za ňou rozbehnúť, ale Ayumi ho zastavila a sama sa vydala v ústrety nebezpečenstvu. Zhodila zo seba ruksak aj kabát. Blížila sa k miestu, kde sa prepadlo to dievča. Ľad sa už skoro úplne obnovil. Takou rýchlosťou to ani nebolo možné. Nadýchla sa a skočila do vody. Ja som začal tŕpnuť. O niekoľko sekúnd sa ľad obnovil. Dopadli naň aj ANBU a začali sa po nej obzerať. Pod hladinou sa vytvorila veľká ohnivá guľa a roztopila ľad. Ayumi sa vytrčila nad hladinu. Dievčatko podala jednému ANBU, čo k nej prišiel po vode. Ten ju podal jej otcovi, ktorý ju hneď zabalil do deky. Ayumi priplávala až k okraju kráteru a oprela sa oň. Dvaja ANBU jej chceli pomôcť na breh, ale v tom momente ju niečo stiahlo pod hladinu. Bola mokrá a šmýkala sa im. Nemal som nad čím rozmýšľať. V tom momente ma nenapadlo ani to, že sa môžem prezradiť. Vyletel som zo svojho úkrytu a chytil som Ayumi popod pazuchy a vyletel som s ňou vysoko do vzduchu. Niečo ma ale ťahalo späť k zemi. Vtedy som si všimol, že okolo jej nohy sa ovíjajú riasy. Opäť som nad ničím nerozmýšľal a vytvoril som Chidori. Čím najopatrnejšie som ich prerezal. Ayumi upadla do bezvedomia. Pohodlnejšie som si ju upravil v náručí a pristál som s ňou na zemi. Podal som ju jednému ANBU, čo mal už na rukách pripravenú deku. Hneď ju do nej zabalil. Pribehla k nám menšia žena.

"Poďte, rýchlo ju doneste k nám. Potrebuje sa zohriať." Povedala a ťahala za sebou ANBU s Ayumi. Nesledoval som ich. Rýchlo som sa vrátil do svojho úkrytu, skôr ako si niekto všime, že som ju zachránil ja. Zhodil som zo seba navlhnuté veci a rýchlo som sa prezliekol. Už suchý som sa vydal hľadať partiu ANBU so spiacou kráskou. Našiel som ich, keď vhádzali do jedného malého domu. Žena ich zaviedla do izby. Ayumi položil na pripravenú posteľ. Žena rýchlo založila v krbe oheň. Prísne ich vystrčila z izby. Zobrala si jej ruksak a začala sa v ňom prehrabovať. Našla suché oblečenie a začala vyzliekať Ayumi. A ja som sa začal zaujímať, ako kúzelne vypadá západ slnka na snehu...

Ráno sa už Ayumi opäť vydala na cestu v sprievode ANBU. Čudoval som sa, prečo vyšli tak skoro. Ešte ani poriadne nevyšlo slnko. Bol to posledný deň cesty. Už len niekoľko hodín a bude v hlavnom meste. Pred jeho bránami sa Ayumi otočila na ANBU.

"Tsunade-sama mi povedala, že hneď ako dorazíme do hlavného mesta vás mám poslať späť do Konohy." Zaklamala. Ale čudoval som sa, že tí blbci tomu aj uverili.

"Do troch týždňov vás čakáme v Konohe." Povedal niektorý z nich a zmizli. Ayumi sa na tvári rozľahol šťastný úsmev. Otočila sa smerom k mestu. Teraz som sa už k nej mohol priblížiť ešte bližšie. A samozrejme som tak aj urobil.

"Kto si?" zastavil ju niekto za bránou.

"Poslali ma z Konohy..."

"Z Konohy? Čakáme vás už od včerajška. Kde ste boli?"

"Malá nehoda."

"Je to v poriadku?"

"Všetko je tak, ako má byť."

"Och, prepáčte. Poďte, zavediem vás do paláca." Prešli spolu cez niekoľko ulíc. Zastavili sa až pred priestranným palácom. Dnu by som ju opäť sledoval rád, ale bohužiaľ stráže by mi v tom zabránili. A ja som nejako netúžil sa s nimi biť. Konečne som ich mohol sledovať po vlastných, ale teraz som už zase musel skákať po strechách. Niekoľko krát som sa pozrel okolo paláca. Ale ani v jednom okne som Ayumi nezahliadol. Ďalej som sa obzeral okolo, až kým nezapadlo slnko. Vtedy som konečne zahliadol Ayumi. Mala mokré vlasy, takže ona sa celý ten čas vyvaľovala v príjemne teplej vode a ja som ju to hľadal v tejto treskúcej zime! Je nevďačná! Povedal som si v hlave, ale potom som to oľutoval. Ona o mne nevie, takže nechápem prečo by mala byť nevďačná. Rozvaľovala sa na posteli a hľadela do stropu. Začali sa jej zatvárať oči. Zase zaspala bez toho, aby sa prikryla. Nie je nevďačná, ale nezodpovedná. No tak možno nie. To dievčatko zachránila, dodržala pravidlá Shinoby. Potichu som skočil na okno. Veľmi opatrne som ho otvoril a dúfal som, že nebude vŕzgať. Uľavilo sa mi, keď sa okno otvorilo úplne potichu. Poobzeral som sa po izbe. Vyhrieval ju krb. Bola tam skriňa, dvoje dverí sa stôl. Nechcel som skúmať, čo je za dverami. Náhodou by tam bola stráž a ja budem odhalený. Otvoril som skriňu. Tí ľudia ma už naozaj nemajú radi! Nebola tam žiadna deka. Jediná deka v celej izbe bola tá, na ktorej práve spala Ayumi. Z úst mi ušla tichá nadávka. Na šťastie to Ayumi nezobudilo. Pomaly som prišiel až k nej. Opatrne som ju nadvihol a rýchlo som spod nej vytiahol deku. Dosť nepokojne sa zavrtela a ja som stuhol. Chvíľku bola priveľmi napätá, ale potom sa uvoľnila. Chvíľku som počkal, položil som ju na posteľ a až tak som zhlboka vydýchol. Chvíľku som sa ešte kochal pohľadom do jej uvoľnenej tváre a svojmu svedomiu som tvrdil, že sa len zohrievam. Dokonalá kamufláž. No tak taká dokonalá až zase nie, ale... určite sa o to nikto nebude zaujímať.

"Už by aj stačilo." Povedal som si niekoľko minút pred svitaním. Ayumi som sledoval celú noc ani z miesta som sa nepohol. Nech sa celé moje telo snažilo pohnúť, moje nohy sa nedokázali odlepiť od zeme. Ako by som bol na tom mieste nalepený. STAČILO!!! Zavelil môj mozog. Nejako... Možno... Ale... Ešte... Tak... Pokúšal som sa o nemé protesty. Ale všetky boli umlčané. Akoby zázrakom som urobil krok. A za ním ďalší a ďalší. Prešil som tak až k oknu, na ktoré som vyskočil. Potichu som ho zatvoril a skočil na protiľahlú strechu. A bolo len dobre, že som svoj mozog poslúchol. Keď som dopadol na strechu, do jej izby vošla slúžka a začala ju budiť. Ayumi otvorila svoje čokoládové oči. Keď si uvedomila, čo sa deje, vyskočila z postele a behala po izbe. Rýchlo sa prezliekla a nasledovala slúžku do hlbín paláca. Opäť som bezcieľne blúdil po okolí, až kým som ju nenašiel. Akurát sa vítala s kráľovskou rodinou. Sedeli pri stole a raňajkovali. Po niekoľkých minútach sa všetci postavili. Kráľovná niečo povedala Ayumi a potom všetci odišli. Ayumi sa vrátila do svojej izby. Z ruksaka vytiahla tú zdobenú škatuľku, sadla si na posteľ a zadívala sa na ňu. Sledovala ju celú hodinu. Zrazu sa postavila a otvorila dvere. Stál za nimi sluha. Opäť sa všetko opakovalo. Kým som ju našiel, zbehlo sa niečo dôležité. Za Ayumi stáli stráže a pevne ju držali. Vyviedli ju z miestnosti. Už som ju sledovať nemohol. Zaviedli ju hlboko do podzemia. V tej časti paláca nebolo ani jedno okno. Nemohol som nič robiť. Mohol som len čakať.

Už niekoľko hodín som sa prechádzal okolo paláca. Nevidel som nič, čo by naznačovalo prítomnosť Ayumi. Dokonca som necítil ani jej Chakru. Musí byť na tom veľmi zle. Ulicu preťal výkrik. Všetci sa na moment zastavili a pozreli sa k palácu. Urobil som to isté, ale s tým rozdielom, že ja som vedel, komu ten krik patril. Začal som hľadať miesto, odkiaľ sa ten krik šíril. Ďalší sa už ale neozval. Zrejme upadla do bezvedomia. Na chvíľku som tomu bol rád. Aspoň ju už dnes nebudú mučiť. Teda aspoň dnes nie.



Ubehol týždeň. Každý deň som obchádzal okolo paláca, ale nikdy som nedokázal určiť presné miesto, odkiaľ sa niesol jej krik. Zrejme bola skrytá hlboko. Hľadal som ďalej. O tomto čase som ju už mal dávno počuť, ale dnes bolo ticho. Žeby ju už zabili? Moju myseľ naplnila hrozná predstava. Nie, potrebovali ju. Určite ju nezabili. Moje myšlienky prerušili au trúbenie. Nevenoval som mu pozornosť. Až keď som začul jej meno.

"...bude zajtra na poludnie obesená." Začul som len poslednú vetu, ale aj to mi stačilo na to, aby sa mi zastavilo srdce. Takže ju zajtra zabijú. To znamenalo, že zomrie. Ale tiež to znamená, že budem mať možnosť ju zachrániť. Síce to je malé možnosť, ale je to aj veľmi riskantné, ale ja to risknem. Vrátil som sa do hostince, kde som strávil posledný týždeň. Začal som plánovať.

Ráno. Dnes na poludnie majú Ayumi popraviť. Mám len niekoľko hodín na kompletnú prípravu. Niekto zaklopal na dvere. Neotvoril som ani som neodpovedal. Ten človek ma terorizuje už celý týždeň. Dvere sa otvorili a ja som bol prirazený k posteli s jeho jazykom v puse (áno, je tam napísané JEHO). Zhodil som to zo seba.

"Daisuke, vypadni odtiaľto." Zavrčal som na krčmárovho syna.

"Ale, Sasuke-chan, sme si predsa súdený." Povedal plačlivo.

"Už som ti povedal, že niekoho mám. Ale ak ty hneď nevypadneš, tak uvidíš!" v ruke som vytvoril Chidori. Zbledol, postavil sa a prešiel k dverám.

"A kto je ten šťastný?" opýtal sa zvedavo.

"Ayumi." Povedal som a rozbehol som sa k nemu s úmyslom uškvariť mu mozog. Pochopil to. Odvolal som Chidori a čelom som sa oprel o dvere. Na námestí som začul zvony. Ten idiot ma zamestnal natoľko, že som si ani nevšimol, že bude obed. Rýchlo som si zobral veci. Zbehol som zo schodov. Rýchlo som hostinskému zaplatil a bežal som k námestiu.

"Zabite tú sviňu!" už z ďaleka som počul kričať Daisukeho. Na miesto som prišiel v poslednom momente.

"Ayumi, dávam ti poslednú možnosť. Povieš nám, čo chceme vedieť?" opýtal sa kráľ. Rýchlo som z ruksaku vytiahol Shuriken.

"Nie." Ten pokoj z nej vyžaroval. Zarazil som sa. Ako môže byť pokojná práve v tomto momente?

"Škoda." Jeho odpoveď som začul len okrajovo. Stále som sa zamýšľal nad jej vnútorným pokojom. Ale rýchlo som sa spamätal. Keď som videl, že padacie dvere sa už otvárajú, zbledol som.




A tu máte jedno véľmi pekné video, ktoré sa k tejto a najbližšej kapitole veľmi hodí. Video
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Gaara z púšte Gaara z púšte | Web | 14. března 2010 v 16:12 | Reagovat

poviedka parádna :D ale to vlastne všetko bolo teraz so Sasukeho pohľadu nie? :-? ale nevadí,prečítal som to :D a ten obrázok? suprový :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama