Súťaž

19. listopadu 2009 v 14:41 |  Yaoi
A pozastavenie už padlo... Takže tu máte prvú poviedočku. Ale načakajte Happy End... Pôvodne bol plánovaný, ale nejako sa mi nechcelo ho písať. Takže, prajem príjemnú chvíľku strávenú čítaním tejto poviedky!!

P.S.: Poviedka venovaná môjmu profesorovi geografie Idžimu Smrečanovi, aby vedel ako strašne ho "mám rada".





"Doma si napíšete poznámky k učivu od strany devätnásť po stranu dvadsaťjeden." Začal profesor na hodine geografie. "Poznámky sa naučiť dokáže každý, ale pochopiť to je problém. Takže vy si doma urobíte poznámky a spolu si to tu vysvetlíme. A, mládež, od budúcej hodiny začínam skúšať." Dokonči zadávanie domácej úlohy. Bolo už niekoľko minút po zvonení, ale jemu to očividne nevadilo. Konečne sa postavil a opustil triedu. Ako náhle sa za ním zatvorili dvere, v triede sa rozpútal ruch.

"Ja ho tak nenávidím." Opakoval si mladík stále dookola. Zhlboka vydýchol, ako sa snažil upokojiť.

"Nejako ste si nesadli." Začala neho spolu sediaca.

"Veď to sa ani nedá. On je taký ko*ot!" zaťal ruky v päste a snažil sa upokojiť, aby niečo nerozbil.

"Ale, no tak. Čo ti také urobil, že ho tak nenávidíš?" spýtala sa ho s neskrývaným záujmom. Ich učiteľ sa jej páčil. Nepopierala, že bol pekný a rozhodne sa snažil (ako pre koho). Ale nedokázala pochopiť nenávisť jej kamaráta.

"Čo?? Už len to, že existuje ma zabíja!" zložil si hlavu na lavicu. Vtedy zazvonilo na poslednú hodinu. Rýchlo si pobalil knihy a vytiahol si literatúru. O niekoľko minút vošla do triedy ich mladá profesorka. Všetci sa postavili.

"Dobrý deň." Usmiala sa na nich. "Posaďte sa." Zložila si veci na katedre a zapísala hodinu do triednej knihy. "Takže." Zodvihla hlavu a poobzerala sa po triede. "Dnes si napíšeme krátku bleskovočku. Dve, tri otázočky z opakovania. Vytiahnite si papiere a pohnevajte sa so susedom." Triedou to zašumelo, ako si každý vytrhával papiere. Len v jednom mladíkovi v poslednej lavici začala krv kypieť ešte viac.




Škola sa už konečne skončila a on kráčal na autobusovú zastávku. V ušiach mal pustené svoje obľúbené melódie. Po tak odpornom dni ho len tie dokázali upokojiť. Zahĺbil sa do vlastných myšlienok nevnímajúc to, že mu s pred nosa ušiel autobus. Po chvíli zdvihol hlavu a zadíval sa okolo seba. Stál na zastávke, ale ľudia už boli dávno preč. Zase mu ten prekliaty autobus ušiel! Potichu zaklial. Ďalší šiel až o polhodinu. Dosť času na to, aby prišiel domov pešo a ešte sa aj stihol vrátiť. Vykročil ráznym krokom. Musím sa ho zabaviť. Musím, aj keby som mal prestúpiť na inú školu. To nie je možné, aby bol jeden človek tak namyslený. Nie je možné, aby si on o sebe myslel, že je bohvie čo a my ostatní sme nič. Preklínal ho v duchu. Ešte teraz mu v hlave zneli jeho slová, ktoré vyslovil hneď prvý deň.

"Na jednotku vie len Boh. Na dvojku viem ja. Na trojku vie len málokto. A vy všetci ostatný, čo ste tu viete na štvorky a pätky." Je možné, aby toto o sebe tvrdil normálny človek?




Cestou rozmýšľal, ako by sa ho mal zbaviť. Ani si neuvedomil, keď zastal pred starým panelákom. Prekvapene zažmurkal. Z tašky vytiahol kľúče a odomkol. Vybehol na prvé poschodie a vpadol do otvorených dverí bytu, ktoré práve odomkol.

"Konečne doma." Povedal slastne a zhodil z chrbta tašku. V kuchyni sa naobedoval a vošiel do svojej izby. Tašku nechal pohodenú v kúte a sadol si k notebooku. Zapol ho a pripojil sa na internet. Skontroloval svoju stánku. Ako predpokladal, žiadne nové komentáre. Za tú dobu, ktorú píše, by si už mohol zaslúžiť uznanie. Ale jeho ako obvykle okomentoval len jeden človek. S povzdychom notebook vypol a začal sa pripravovať do školy. Čakala ho písomka z angličtiny. Slovíčka si začal mrmlať nahlas. Učil sa asi len polhodinu. Vždy patril k najlepším angličtinárom v triede. Hodil knihu k sebe na posteľ a zadíval sa do stropu. Zrazu dostal jednu geniálnu myšlienku. Rýchlo zapol notebook a otvoril Word. Napísal krátky oznam, tvorilo ho len niekoľko viet. Nakopíroval ho dvadsaťosemkrát a vytlačil ho. Jednotlivé oznamy rozstrihal a strčil ich do tašky. Usmial sa. Toto určite vyjde.




Na druhý deň prišiel do školy ako prvý. Vždy tak chodil. Vtedy mu to liezlo na nervy, ale teraz mu to mohlo pomôcť. Z tašky vybral oznamy a po jednom ich strčil do skriniek. Sám si jeden nechal v ruke a tváril sa, akoby ho v živote nevidel. O chvíľu prišli ja ďalší študenti.

"Čau. Asogi" Pozdravili ho.

"Hojte."

"Čo to máš?" spýtal sa ho jeden zvedavo. Bol to hviezda školy. Boli len prváci, ale dievčatá na celej škole mu hneď prvý deň padali k nohám. Asogi začal dúfať, že práve tento chlapec, Saito, ho mohol toho utrpenia zbaviť.

"Nejaký oznam. Našiel som to ráno v skrinke." Všetci sa na seba prekvapene pozreli a otvorili svoje skrinky. Ten oznam tam mali ja oni.

"Čo je to za hlúpy oznam?" skrčil ho Saito a hodil ho do koša. "Kto mohol niečo podobné vymyslieť?"

SÚŤAŽ!

Kto dokáže, aby Smrečan odišiel z tejto školy si bude užívať v mojej prítomnosti. Bude ma mať pre seba celých dvadsaťštyri hodín. A ja mu splním všetko, čo mu uvidím na očiach. Súťaž nemá obmedzené trvanie. Veľa šťastia všetkým zúčastneným.

Takashi


Aj ostatný si pozreli oznam, ale na rozdiel od neho, ich zaujal. Veľmi ich zaujímalo, kto je ten tajomný Takashi. Trieda sa začala plniť. Všetci boli prekvapený tým oznamom. Ale len jedna osoba v celej triede vedela, kto Takashi je.

"Zbláznil si sa." Potichu na neho zakričala.

"Nie."

"Tak prečo si to urobil? Už ti tie tvoje poviedky naozaj lezú na mozog?" hromžila Mayu pri svojom kamarátovi Asogim.

"Nie, nelezú. Ale ak sa ho nezbavím, asi ma porazí!" zdôveril sa jej.

"Si somár!" okomentovala ho a viac sa mu nevenovala.




Prešiel mesiac. Už niekoľkokrát mali hodinu s profesorom Smrečanom. Všetci mu robili všelijaké neschváli, ale aby mohli byť v prítomnosti Takashiho. Nikto nevedel, kto to je, ale nejako sa stal populárnejším ako Saito. Jemu sa to samozrejme nepáčilo. Chcel vedieť, kto ho mohol ohroziť jeho miesto. Aj on sa teda zapojil do súťaže. Len aby mohol tomu Takashimu zničiť fasádu, že si dovolil ohroziť ho. Asogi sa potešil. Jeho plán začal vychádzať.




Ubehol ďalší mesiac. Polovica školy mala návrh na pokarhanie riaditeľom, za správanie na geografii. Zapojili sa do toho aj žiaci z iných tried, ale nikomu sa nedarilo zbaviť sa Smrečana. Postupne sa začali vzdávať.




Tretí mesiac súťaže sa blížil ku koncu. Deväťdesiat percent všetkých účastníkov sa už vzdalo. Všetkých odradila dvojka zo správania. V súťaži zostali už len piati najväčší rebeli a Saito. Rebeli sa odmietali vzdať. Ale Saitovi sa začal rodiť v hlave plán.





Štvrtý mesiac. Asogi sa už začal zmierovať s tým, že profesora sa celé štyri roky nezbaví. Jedine ak by prestúpil. Ale on nechce byť taký zbabelec. Ale potom ako vyhodili tých rebelov zo školy, začal zvažovať možnosť, že prestúpi.





Piaty mesiac. Blížil sa polrok. Asogi sa už vzdal a začal rozmýšľať, na ktorú školu prestúpi. Netušil ale, že Saito domyslel svoj plán do detailov. Už mu stačilo ho len zrealizovať.

"Saito, teba by som tu nečakal." Otvoril mu prekvapený vrátnik dvere.

"Je pán Ron doma? Musím s ním ihneď hovoriť."

"Samozrejme, že je doma. Pre teba vždy. Ohlásim ťa."

"Ďakujem." Povedal a pobral sa cez zelenú záhradu k veľkej vile. Už na trávniku k nemu pribehli nemecké dogy. On každú poškrabal za uchom a vošiel dnu. Hneď vo dverách k nemu pribehla jedna slúžka.

"Pán Ron, vás už očakáva v modrom salóne." Pomohla mu vyzliecť tenkú bundu a zavesila ju na vešiak.

"Ďakujem." Povedal úprimne a vydal sa do modrého salónu. Pred dverami ho čakala jedna "gorila".

"Ahoj, Zane." Pozdravil svojho dávneho priateľa.

"Dávno si sa tu neukázal. Čo ťa sem priviedlo."

"Potrebujem malú službičku."

"Niečo veľké?" Zanemu zaiskrilo v očiach.

"To si píš. A môžeš len dúfať, že ťa to neobíde." Usmial sa. Zane mu otvoril dvere a Saito vošiel dnu.

"Dávaš prednosť rozhovoru s gorilou ako so mnou?" ozval sa hlas z kresla otočenému k oknu.

"To by som si nedovolil." Kreslo sa otočilo a na Saita sa žiarivo usmiali jasne zelené oči.

"Tak potom ťa tu vítam."

"Ďakujem."

"Posaď sa." Ukázal Ron na kreslo pred sebou. Saito sa bez váhania posadil.

"Tak čo potrebuješ?" Ron zachytil niečo z rozhovoru medzi ním a Zaneom.

"Potreboval by som sa niekoho zbaviť."

"OU! Je to nejaké veľké zviera, alebo len niekto nezaujímavý."

"Nič extra. Ale povedzme, že niekto jej blízky ubližujem niekomu mne blízkemu." Povedal tajomne.

"Kto to teda je?" Saito mu posunul zložku, ktorú skrýval za chrbtom.

"Ona." Ron sa začítal do zložky.

"Zabiť? Uniesť? Predať?" spýtal sa Ron, keď dočítal.

"Na začiatok len uniesť. Ale potom si s ňou môžeš robiť, samozrejme, čo chceš." Usmial sa. "Ale aspoň nejaký ten týždeň či dva musí byť na žive."

"Výborne. To splní ľahko." Usmial sa aj Ron.

"Dobre. Hneď ako zmizne, dostaneš predbežnú sumu." Postavil sa.

"Už odchádzaš?"

"Musím ešte niečo vybaviť." Saito prešiel ku dverám.

"Škoda. Mohli sme sa pohrať." Zahral smútok Ron.

"Niekedy inokedy." Usmial sa Saito a zatvoril za sebou dvere.

"Tak čo? Bude vražda?" začal sa hneď zaujímať Zane.

"Myslím, že teba to neminie." Usmial sa a odišiel.




O necelý týždeň neskôr sa v školskom rozhlase ozval hlas riaditeľa. Oznamoval im smutnú správu.

"Venujte mi prosím pozornosť." Začal riaditeľ. "Z bližšie neurčených dôvodov sa pán profesor Smrečan rozhodol opustiť naše rady. Dokiaľ nenájdeme vhodnú náhradu, každá hodina geografie bude zastupovaná. Ďakujem za pozornosť." Dokončil riaditeľ a reproduktor sa s chrapotom odmlčal. Asogi neveril vlastným ušiam.

"Vidíš, to kvôli tebe je teraz Smrečan preč!" osopila sa na neho Mayu.

"Nehovor, že ti chýba?" spýtal sa posmešne.

"Čože??? Nie!!" odpovedala príliš rýchlo. "Chcem vedieť, ako teraz nájdeš toho, kto to urobil."

"To je už moja starosť." Úsmev z jeho tváre ešte nezmizol. On dobre vedel, že kto sa o tom postaral. Tajne si spravil zoznam všetkých účastníkov. Postupne ich všetkých odpisoval, až mu zostal len Saito. A už mu len zostávalo dohodnúť stretnutie.

Na druhý deň, našiel Saito vo svojej skrinke ďalší oznam.

Ďakujem, že si ma ho zbavil. Ty si sa stal víťazom tejto súťaže. Svoju výhru si môžeš vyzdvihnúť túto sobotu o jedenástej v pizzerii Lagúna. Budem ťa tam čakať.

Takashi

Čo?? Ako mohol vedieť, že som to bol ja?
Zhrozil sa v duchu, ale hneď sa aj zaradoval. Jeho plán vyšiel. Jeho plán vyšiel a on sa s ním stretne. Je to síce veľmi verejné miesto, ale on mu má dvadsaťštyri hodín byť k dispozícii. A má mu splniť každé prianie, ktoré mu uvidí na očiach. Takže nebude môcť odmietnuť, keď ho pozve k sebe. Saito sa usmial a sadol si na svoje miesto. Aj Asogi sa usmieval. Bude ho mať len pre seba a niekto mu v tom nebude môcť zabrániť. Je právoplatným víťazom súťaže.




Hodinová veža odbila jedenásť hodín. Saito už dlho sedel v pizzerii. Pil už tretiu kolu. Čakal, kedy k nemu príde ten Takashi. Stolička oproti nemu sa odsunula sa na ňu si sadol Asogi.

"Ahoj." Pozdravil ho a s neskrývaným záujmom si ho prezeral. Ono mu to totiž v tej čiernej košeli nesmierne seklo.

"Hej, čo ty to robíš?" začal Saito naoko nahnevane.

"Len sa tu mám s niekým stretnúť."

"Ja tiež." Povedal Saito a nevyzeral, že by mu ten pohľad vadil.

"A s kým?"

"Takashim." Povedal pravdivo.

"Takže, keď sme sa tu už stretli, môžem sa tade pustiť do plnenia môjho sľubu." Asogi sa žiarivo usmial.

"Č-čože?" vykoktal Saito. "Ty si Takashi?" nechcel tomu uveriť. Tento chlapec s modrými očami a čiernymi vlasmi sa mu nesmierne páčil, ale nechce si to priznať.

"A kto iný by to mal podľa teba byť?" odpovedal mu otázkou. Saita hneď prešla chuť niekoho mlátiť.

"Takže, čo všetko si môžem dovoliť?" Asogi sa usmial.

"Môžeš mi rozkazovať a ja musím všetko poslušne plniť. Ale mám len jednu podmienku. Nebudeš mi dávať žiadne sexuálne návrhy ani nič, čo by ma donútilo porušiť zákon." Vydal to zo seba jedným dychom.

"To som aj čakal." Zavolal servírku a zaplatil jej. "Pôjdeme?" postavil sa. Asogi sa bez reptania postavil a spolu prešli ku dverám.

"Kam ideme?" spýtal sa so záujmom.

"Do lunaparku." Povedal Saito. Kúpil im obom lístky a začal ho vláčiť po všelijakých atrakciách. Obaja sa dobre bavili. Ani si neuvedomili, že je už večer.

"Takto som si to nepredstavoval." Priznal Asogi, keď spolu vyšli von. "Ale páčilo sa mi to viac."

"Výborne. Takže máme ešte niekoľko hodín čas, kým sa tento deň skončí. Je načase na trochu zábavy." Usmial sa Saito tajomne sa začal ho ťahať uličkami prázdneho mesta.

"Kam ideme?"

"Uvidíš?" Saito plánoval ísť do najnovšieho podniku v meste. Plánoval ho tam poriadne opiť, zaviesť ho k sebe domov a tam si s ním užiť. Zastavili sa až pred klubom.

"Hej, hej počkaj." Asogi vytrhol svoju ruku z jeho kamenného zovretia.

"Nemáš mi odporovať, spomínaš si?"

"Samozrejme, že si spomínam, ale tam dnu ma nedostaneš." Začal sa spierať.

"Tak to pomaly, kamarát. Máš mi splniť každé prianie, ktoré mi uvidíš na očiach. Takže buď ticho a poď!" začal ho ťahať dnu.

"A čo keby sme urobili ešte jednu dohodu?" navrhol mu rýchlo. "Nepôjdeme tam dnu a ty dostaneš ďalších dvadsaťštyri hodín a bez obmedzenia želaní?" navrhol mu. Saito sa zastavil a pozrel sa mu do očí. Bolo vidieť, že to myslí vážne.

"Dobre." Súhlasil a zavolal im taxík.

"Ideme niekam?"

"Pomaly s tými otázkami. Teraz budeš čušať až dokiaľ ti nepoviem." Asogi prikývol. Nepáčilo sa mu to, ale musel poslúchnuť. Taxík zastavil priamo pred nimi. "Nastúp." Povedal Saito pokojne. Šoférovi nadiktoval adresu a ten hneď vyštartoval. Za chvíľku už zastavili pred jedným domom. Saito zaplatil a vystúpil. Prekvapeného Asogiho vytiahol zo sebou. Zaviedol ho k veľkému domu. Z vrecka vybral kľúče a odomkol. Vtiahol ho dnu a zamkol. Nepovedal ani pol slova, keď ho ťahal hore schodmi a do jedných dverí. Strhol z neho bundu a hodil ho na posteľ.

"A teraz mi ho pekne vyfajčíš!" sadol si k nemu na posteľ a rozopol si zips na nohaviciach.

"Ale..." začal Asogi protestovať.

"Žiadne ale! Povedal si ďalších dvadsaťštyri hodín bez ďalšieho obmedzenia. Tak makaj!!"

Asogi sa chtiac-nechtiac nad neho naklonil. Rukou mu vybral penis a zobral mu ho do pusy. Jemne ho sal, dráždil mu ho jazykom a občas jemne zahryzol aj zubami. To sa ale Saitovi nepáčilo. Vplietol si prsty do jeho vlasov a začal diktovať svoje vlastné tempo. Po chvíli vyvrcholil a donútil to Asogiho všetko vypiť. Ten sa potom od neho zhnusene odtiahol a poriadne sa nadýchol. Posledných pár minúť bol kyslík odopieraný jeho pľúcam viac, ako je zdravé. Saito ešte neskončil. Vytiahol ho na posteľ a odkročene si na neho sadol. Tvrdo ho pobozkal a začal z neho strhávať všetko oblečenie. Od úst mu prešiel na krk, kde mu nechal nejaký ten fliačik. Asogi sa chcel brániť, ale potom si spomenul, že to nemá dovolené, kvôli tej súťaži. Takže len pevne zavrel oči a snažil sa neotriasať sa odporom. Saito z neho medzi tým strhal všetko oblečenie. Nechcel si to priznať, ale tento pohľad sa mu páčil. Vyhovovalo mu to, takto ho trápiť. Ale svoje trápenie už dlhšie predlžovať nechcel. Sadol si medzi jeho nohy a naviedol svoj penis k jeho dierke. Bez prípravy do neho na prvýkrát vnikol. Asogimu sa aj z pod pevne zavretých viečok vydrali slzy a z hrdla mu vyšiel bolestný ston. Saito mu ale nedal ani chvíľu oddychu a hneď sa v ňom začal sprudka pohybovať. Nechcel si to priznať, ale toto sa mu páčilo. Vždy, keď si užíval s Ronom, cítil nekonečný odpor. Ale teraz, keď si užíval s ním cítil neopísateľne hrejivý pocit. Akoby ho niečo z vnútra naplnilo a on vtedy dostal krídla a mohol lietať vysoko v oblakoch. Krásny pocit sa ale stratil spolu s jeho vyvrcholením. Hlava sa mu vyčistila a on prišiel na to, čo znemená ten pocit. Nešetrne z neho vystúpil a rovnakým pohybom ho hodil na zem.

"Vypadni a najbližší týždeň mi nechoď na oči!" Asogi zahnal slzy, rýchlo sa obliekol a zmizol za dverami. Domov prišiel pešo. Potreboval si vyčistiť hlavu. aj keď mu každý krok spôsoboval bolesť. Doma sa zvalil na posteľ a rozplakal sa. Mal šťastie, že nikto nebol doma. Nevedel, ako by mal svoje správanie vysvetliť.

Víkend ubehol rýchlo. Asogi kráčal do školy. Dnes sa mu tam nechcelo ešte viac ako obvykle. Vedel, že ak tam bude on... On vlastne ani nevedel, čo mu môže urobiť. Určite sa na to s jeho kamarátmi dobre zabávali celý víkend. Do očí sa mu zase nahrnuli slzy, keď si spomenul na tú udalosť. Vošiel do triedy. Samozrejme, že tam nikto nebol. Sadol si do poslednej lavice a tvári si zložil do dlaní. O chvíľu prišli aj ostatný študenti. Medzi mini bol aj Saito. Dobre sa zabával so svojim kamarátom. Asogi si hneď pomyslel, že sa smejú na ňom. Zhnusene odvrátil hlavu a zadíval sa do okna. Saito si ho samozrejme všimol, ale nenechal to na sebe poznať. Sadol si do lavice presne v momente, keď zazvonilo. Škola aj vyučovanie im obom prebehlo až neuveriteľne rýchlo na to že bol pondelok. Ani raz sa na seba nepozreli. Obaja sa tvárili, že ten druhý neexistuje.




Celý týždeň sa o toho druhého nezaujímali. Ale to v oboch spôsobovalo nepríjemný pocit prázdnoty. Akoby v sebe mali obrovský kus ľadu, ktorý ich pohlcoval. Ale obaja boli dobrý v skrývaní svojich skutočných emócii. Obaja boli ako tváre kamenných sôch. Studené a nemenné. Bol piatok, keď práve zazvonilo na koniec vyučovania. Asogi si zbalil veci a vyšiel zo školy. Vonku sa za posledné dni veľmi oteplilo, takže si mohol dovoliť nastaviť tvár slnku. Hriala ho. Na chvíľu dovolil svojej kamennej tvári zmeniť vzhľad. Pri tom sa zadíval na Saita. Ako vždy si zaujato užíval v prítomnosti mladých dám, ktoré vždy očaroval. Asogi si zhnusene odfrkol a vyšiel na cestu. Neobzrel sa či nič nejde. Skrátka vstúpil do cesty. Škola nebola na rušnej ulici. Nemyslel si, žeby práve teraz malo niečo ísť. Ale mýlil sa. Z parkoviska sa vyrútil tmavý Ford. Jeho vodič sa ani len nesnažil zabrzdiť keď zbadal študenta na ceste. Ba práve naopak. ešte viac dupol na plyn. Ozval sa prudký náraz, ktorý Asogiho odhodilo o niekoľko metrov ďalej. Auto zastalo a z neho vystúpil ich bývalí profesor.

"A tak ti treba!" povedal posmešne. Prišiel k telu a ešte niekoľkokrát do neho kopol. Zvuk nárazu zaujal študentov pred školou. Saito stuhol na mieste, keď videl ako Asogi preletel vzduchom. Akoby mu niekto v tom momente dal facku a on sa vyznal vo vlastných pocitoch. Nejaká osoba vedľa neho zavolala sanitku. Bol jej veľmi vďačný, ale nepovedal to nahlas. Namiesto toho sa rozbehol k miestu nehody. Postavil sa za profesora, ktorý si z Asogiho urobil vrece piesku a poklopal mu na rameno. Hneď, keď sa otočil, mu tak vrazil, že sa chudáčik profesor otočil okolo vlastnej osi a hneď na to dopadol na zem vedľa Asogiho (že chudáčik!!! Tak mu treba!!!).

"Tak čo, pán profesor? Videli ste Kasiopeju či Orion?" spýtal sa ironicky. Vtom ho ale niekto odhodil od tela a vedľa neho začala prebiehať záchrana akcia. Bol tomu vďačný.

"Prepáčte." Ozval sa za ním hlas. Otočil sa a uvidel dôstojníka v policajnej uniforme. "Vy ste boli svedkom nehody?"

"Áno."

"Popíšte mi, ako sa to stalo." Policajt vytiahol z vrecka blok a pero. Začal vyčkávať čo mu Saito povie.

"Asogi išiel na cestu. Zrejme sa ani neobzeral, či nič nejde. Ale vtedy ani nič nešlo. No z parkoviska sa na tamtom aute vyrútil ten chlap a zrazil ho." Keď spomínal profesora, do hlasu sa mu vkradla neskrývaná nenávisť.

"Aha. A neviete dôvod prečo to urobil?"

"Tak v tom vám bohužiaľ nepomôžem."

"Toto mi stačí." Policajt schoval blok a vydal sa k ďalšiemu dôstojníkovi. Saito sa smutne pozeral ako Asogiho nykladajú do sanitky a odvážajú ho do nemocnice.




Od nehody uplynul skoro mesiac. Asogi sa zotavoval v nemocnici. Okrem nepodstatných škrabancov, mal ja zlomených niekoľko rebier, vnútorné krvácanie a otras mozgu. Podľa lekárov vyviezol lepšie ako čakali. Vraj mohol prísť o život.

Ubehol ďalší týždeň a Asogi kráčal pomaly do školy. Podľa lekárov, by mal ešte niekoľko dní ležať v posteli, ale on sa už hrozne nudil. V triede si sadol do lavice a rýchlo dýchal. Rebrá sa už síce zahojili, ale ešte ho boleli. Zložil si hlavu na lavicu a oddychoval. S vŕzganím zodvihol hlavu.

"Hej!!! Nemocnica prišla!! Nebodaj ťa už pustili?" začal jeden dobiedzať.

"Nie. Vieš ako oni ma nepustili. Ja som im ušiel." Povedal ironicky.

"Asi ťa to poteší, ale Smrečan dostal päť rokov za tú nehodu. A našli sa aj fakty, ktoré ho spájali z predajom jeho snúbenice na trh z bielim mäsom. Takže si vo väzení posedí aspoň dvadsaťpäť rokov bez možnosti odvolania." Povedal mu spolužiak, keď mu podával zošity, aby si odpísal poznámky.

"Hej. Niečo som už o tom počul." Súhlasil a do odpisoval si učivo za posledný mesiac.

Celý deň prešiel rýchlo. Väčšina učiteľov hovorila hlavne o jeho nehode a o tom, že sa profesor zbláznil. Všetci mu boli nesmierne vďačný, lebo kvôli nemu odpadli aj nejaké písomky. Asogi na sebe cítil celý deň niekoho pohľad. Nepozrel sa, aby zistil kto to je. Nejako to tušil. Keď si po škole dokladal do skrinky veci, niečo sa mu tam nepáčilo. Bol tam nejaký papierik.

Takže, keď si už zdravý je na čase dobrať učivo. V sobotu o jedenástej prídem k tebe a pomôžem ti pochopiť učivo. Takže ma čakaj.

K


Obsah toho papierika sa mu nepáčil. Ale bol vďačný za akúkoľvek pomoc s učivom.




Bola sobota, niečo málo pred jedenástou. Asogi sedel pri notebooku a odpovedal na maily. Ešte sa mu nestalo, že by dostal také množstvo mailov. Správa o jeho nehode sa zrejme rozšírila rýchlejšie, ako čakal. Z predošlej práce ho vyrušil zvonček. Vypol notebook a išiel otvoriť dvere.

"Saito, čo ty tu robíš?" čudoval sa osobe za dverami.

"Prišiel som ťa odučovať." Bez pozvania vošiel dnu.

"A čo keď o to nemám záujem?"

"Máš smolu. Poveril ma tým riaditeľ. Ale ja na to nemám náladu."

"A na čo máš teda náladu?" Saito prišiel rýchlo k menu. Padol pred neho na kolená a objal ho okolo pásu.

"Prepáč mi, to všetko. Prepáč mi tú noc. Prepáč, že som ti spôsobil toľko bolesti. Prepáč, že som sa k tebe správal tak odporne. Prosím, odpusť mi to všetko." Šepkal, dobre, že sa nerozplakal. Asogi len vyjavene stál. Najpopulárnejší človek na škole kľačí pred ním a prosí ho o odpustenie. Asogi sa spamätal. Miloval ho, ale to čo mu urobil sa odpustiť nedalo.

"Saito." Začal bez kúska pocitov v hlase. Menovaný zodvihol hlavu a postavil sa. "Vypadni z môjho domu. Vypadni z môjho života. Vypadni z môjho srdca." Povedal ľadovo.

"Ale..."

"Žiadne ale. Povedal som VYPADNI!" vyhodil ho z bytu.





O niekoľko dní sedel Asogi v riaditeľni. Rozhodol sa prestúpiť na inú školu. Chcel začať odznova a toto sa mu zdala ako dobrá príležitosť ako začať.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mekare Mekare | 19. listopadu 2009 v 19:39 | Reagovat

no tak toho profa musis mat naozaj v "laske".. bolo to uplne super ten koniec sa mi pacil viac ako dajaky happyend hodil, sa viac.. :-P

2 Ebika Ebika | E-mail | Web | 22. listopadu 2009 v 18:17 | Reagovat

Moc hezká povídečka hej a to s tím profesorem tak toho musíš úp milovat co??? :-D  :-D  :-D

3 Gaara z púšte Gaara z púšte | 30. listopadu 2009 v 10:54 | Reagovat

teda tak toto bol fakt úžasný príbeh  O_O len ma troška mrzelo že ho na konci poslal doslova do p.če  :D  :D  :D

4 nikuska nikuska | 2. prosince 2009 v 16:36 | Reagovat

To bol teda príbeh..síce toho profesora nepoznám ale asi bude riadne perfektný.. :-!  :-!  :-! a super koniec!!:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama