16. Koniec

14. října 2009 v 19:48 |  Splnené sny
A je tu ďalšia kapitola. Na pokračovanie si musíte chvíľu počkať. Teraz sa budem venovať veciam ktoré som zanedbávala (Anjel smrti, a hlavne ŠKOLA). Ale písať budem aj ďalej. Ale nebudú sem tak často pribúdať nové časti. A k pokračovaniu ma tak skoro nedonútite.


Misia sa nevyvíja podľa predstáv. Malá chyba a všetko sa pokazilo.





Zaštrngali reťaze. Počula som hlasy, ktoré si žiadali vidieť smrť. Moju smrť. Vyviedli ma z kobky. Po toľkých dňoch bez svetla ma slnko oslepilo. Aj keď dunel vietor, pri ktorom dokáže krv stuhnúť v žilách, som pocítila jeho teplé lúče. Volalo ma k sebe. Vedela som, že o niekoľko minút ho možno uvidím z blízka. Ale prečo toto všetko? Prečo ma teraz viedli na istú smrť? Moju myseľ zaplavili spomienky spred niekoľkých dní.


***


Dnes som sa vrátila domov a už som musela opustiť Konohu. A hlavne pre hlúpu misiu v zasneženej zemi. Len si na to pomyslím aj je mi zima. Ako tam mám vydržať dva týždne? A hlavne ako mám zvládnuť tú päťdňovú cestu? Však sa zbláznim! Boli sme už na ceste druhý deň. Všetko prebiehalo podľa plánu. ANBU ma niekde z pozadia sledovali. Škoda, že som mnou nemohla ísť aj Kiara. Aspoň by som mala spoločnosť. Ešte večer toho dňa sme prekročili severnú hranicu Ohnivej zeme. Ak si to správne pamätám, tak sme v Hmlovej zemi. Cesta cez ňu trvá asi dva dni. A potom celý deň putovania v zasneženej krajine. Zrejme nepôjdeme cez veľa dedín. Po niekoľkých dňoch bez poriadneho jedla som sa musela zastaviť v Hlavnom meste na obed. Niečo teplé do žalúdka mi padlo až neuveriteľne dobre. Ešte večer toho istého dňa som začala pociťovať zmenu teploty. Neklamný znak toho, že sa blížime k Snežnej. Deň potom sme prekročili hranice. Zimné oblečenie som už mala dávno na sebe. Nechcela som riskovať omrzliny ani nič podobné. Ako som predpokladala. Na hranici nás vždy privítala aspoň malá dedinka, ale tu nebolo nič. Len veľké a hlavne hlboké záveje. Zoskočila som z posledného stromu a rozhliadla som sa naokolo. Nikde nič. Vypadá to, že ďalej budem musieť ísť pešo. Neurobila som ani tri kroky a už som bola po pás v snehu. Prvýkrát za celé toto únavné putovanie som uvidela ANBU. Dvaja prišli ku mne a pomohli mi dostať sa zo záveju. Bola som im vďačná. Samej by mi to mohlo trvaj aj celé hodiny. Prikývla som na znak vďaky a šla som ďalej. Zase ma nikto nesledoval. A ja som opäť žasla nad tým, ako sa tí ľudia dokážu skrývať. Mohlo byť okolo obeda, ale tu sa už stmievalo. Sme v zamrznutej krajine. Pripomenula som si. Niekde na obzore som uvidela dym. Takže tu predsa len niekto žije. Usmiala som sa. V tme som už nechcela ďalej pokračovať a predstava ohňa, a tepla ktoré vyžaruje, sa mi kráčalo oveľa lepšie. Vybehla som na malý kopec, pod ktorým sa týčila malá dedina. Čím najopatrnejšie som zišla z kopca a vykročila som k bráne. V bráne niekto čakal.

"Vitaj, cudzinka!" pozdravil ma, keď som zastala pred ním.

"Ďakujem." Niečo mi povedalo, že mu môžem veriť.

"Čo ťa sem privádza tak neskoro večer?" nechcela som hneď odpovedať, tak som zmenila tému.

"Kto ste?"

"Och! Zabudol som sa predstaviť! Volám sa Ichiru a som sprievodca. Verte, že tu sa ľudia stratia ľahšie ako by sa na prvý pohľad zdalo." Usmial sa. Ja som mu podrobnejšie preskúmala tvár. Podľa drobných vrások, by som povedala, že mu nemôže byť viac ako tridsať. Vlasy som mu nevidela. Boli schované pod kapucňou hrubého kabátu. Kabát zakrýval jeho vysokú postavu. Na tvári mu aj v tomto čiastočnom šere svietili tmavomodré oči.

"Síce to tak nevypadá, ale mám tu sprievod. Nemám sa ako stratiť." Vysvetlila som mu.

"Ale áno, mladá slečna. Tu sa môžete stratiť veľmi ľahko. Poďte niečo vám ukážem." Viedol ma k východnému okraju dediny. Zastavil asi päťdesiat metrov za posledným domom. "Dnes tu husto snežilo, preto ho nevidno, ale tu je veľmi hlboké jazero." Ukázal rukou na plochu pred seba.

"Jazero?" spýtala som sa so štipkou humoru v hlase.

"Síce je tu krutá zima, ale ľad na ňom nie je pevný. A okrem toho, tu voda mrzne rýchlo. Skôr ako by ste sa spamätala, tak tam bude ďalšia vrstva. Kto sa raz dostane dnu už nikdy nevyjde von." Len som na neho tupo hľadela. Nezmohla som sa na slovo. "Aiko, stoj!!!!!!" zakričal po chvíli Ichiru. Pozrela som sa rovnakým smerom ako on. Na mieste, ktoré označil ako jazero, stálo malé dievča. Nemohlo mať viac ako päť. Ichiru sa niekam rozbehol, ale ja som ho v čas zastavila.

"Idem ja..." prerušil ma hlasný krik. Pozrela som sa smerom, kde ešte pred chvíľou stálo dievča. Už tam nebolo. Nečakala som. Rozbehla som sa k tomu miestu. Zhodila som z chrbta ruksak. Môj hrejivý kabátik by bol v tej vode veľmi ťažký, tak som si rýchlo vyzliekla aj ten. počula som, ako mi pod nohami praská ľad. Nevenovala som tomu pozornosť. Pod vodu sa dostanem tak či tak. Ichiru mal pravdu. Voda tu naozaj rýchlo zamŕza. Bola som tesne pri tej diere, do ktorej spadlo to dievča. Aj za taký krátky čas sa tam už stihol vytvoriť ľad. Nevidela som ju na hladine. Nadýchla sa a skočila som dnu. Poctila som neuveriteľnú zimu. Cítila som ako mi tuhnú svaly. Ale tu nešlo o mňa. Tu šlo o malé dievča. Už som tu skočila. Musím ju zachrániť. Otvorila som oči a rozhliadla som sa okolo. Nevidela som ju, tak som začala plávať hlbšie. Pocítila som ohromný tlak. V studenej vode je to horšie ako kedykoľvek. Po chvíli som uvidela malé telíčko. Nehýbalo sa. Zrejme ten boj o svoj život vzdala. Ja ale nie. Budem bojovať za nás obe. Nehľadiac na bolesť, ktorú som si spôsobila som plávala hlbšie. Dostala som sa až k nej. Bola už riadne hlboko. Niečo sa jej ovíjalo okolo tela. Riasy! Vytiahla som jeden Kunai a oslobodila som jej telo z nich. Chytila som ju popod pazuchy a ťahala som ju ku hladine. Cítila som ako mi dochádza vzduch. Musím ešte chvíľu vydržať. Dostala som sa k hladine. Chcela som vystrčiť ruku von, ale neskoro som si spomenula, že som pod ľadom. Ako som na to mohla v tej zime zabudnúť? Využila som posledný zvyšok kyslíka a vytvorila som ohnivý fireball. Vyplával som na hladinu a rozkašľala som sa pre nedostatok kyslíku. Po hladine ku mne priskočil jeden ANBU a ja som mu podala dievča. Doniesol ju na breh, kde sa zišla väčšia časť dediny. Ja som z posledných síl priplávala k okraju diery. Nemala som už energiu na to, aby som vyšla sama. Nedokázala som ani len zdvihnúť jednu ruku, aby mi pomohli. Vedela som, že by som to nemala robiť, ale oprela som sa o ľad. Snažila som sa dať pľúcam dostatok kyslíka. Pocítila som, ako sa mi niečo ovíja okolo nohy. Nič som nestihla a už som zase bola pod hladinou. Niečo ma ťahalo za nohu. V pľúcach som nemala kyslík, ale zvládla som sa držať ľadu. Niekto ma chytil za ruky a vytiahol ma von. Rýchlo som sa nadýchla, lebo som cítila, že ani dvaja ANBU čo ma držali, ma nedokážu udržať nad hladinou. Mala som mokré ruky a tie sa im ľahko vyšmykli. Snažila som sa zachytiť ľadu, ale už som nemala možnosť. Teraz ma držalo niečo väčšie a silnejšie. Nevnímala som veľa. Len viem, že za nohu ma už nič neťahalo. Pocítila som, že som jemne dopadla na ľad. Ďalej už len viem, že cezo mňa niekto prehodil deku a že ma niekto zobral do náruče. Pritisla som sa k zdroju tepla a upadla som do bezvedomia.


Začula som praskanie ohňa. Príjemné teplo som ucítila hneď po tom. To ma donútilo otvoriť oči. Ležala som na kožušine pred krbom. Praskal v ňom príjemne oheň. Cítila som sa celá stuhnutá. Začala som hýbať telom. Musela som sa popreťahovať. Pocítila som, ako mi pukajú kosti a to mi vykúzlilo na tvári malý úsmev. Počula som ako vrzgli dvere. Hlavu som otočila smerom k nim.

"Už ste sa prebrali?" spýtal sa ma Ichiru. Len som prikývla.

"Ako dlho som bola mimo? A kde to som?" povedala som, keď sa posadil predo mňa.

"Ste v mojom dome a spali ste niekoľko hodín." Povedal pokojne.

"Hodín!!!" zakričala som a postavila som sa. Nikto ma ale zatlačil späť.

"Len pokoj, slečna Ayumi. Pokračovať v ceste môžeme aj ráno. Aj tak tam budeme do niekoľkých hodín." Vysvetlil mi ANBU a opäť zmizol.

"Čo sa stalo?" otočila som sa na Ichira.

"Zachránili ste moju dcéru, Aiko." Vysvetlil mi. Do izby vbehla malé dievča s dlhými čiernymi vlasmi a žiarivými očami. Na tvári jej hral veľký úsmev. Podala mi hrnček s čajom. Ešte sa z neho parilo.

"Ďakujem." Usmiala som sa na ňu.

"Môžem vedieť vaše meno?" prehovorila Aiko na mňa piskľavým hláskom.

"Ayumi." Odpila som si horúceho čaju. Cítila som ako sa mi rozlieva v celom tele. Bol príjemný pocit cítiť také množstvo tepla. Uvidela som pohyb. Inštinktívne mi tam padol pohľad. Aiko, Ichiru a ešte mladá žena kľačali predo mnou.

"Ďakujem, že ste zachránili môj život, Ayumi-sama." Povedala Aiko.

"Ďakujeme, že ste zachránili život našej dcéry, Ayumi-sama." Povedali Ichiru a jeho žena.

"A dosť!! Neklaňajte sa mi !! Je to moja povinnosť pomáhať druhým. Som predsa Shinoby!" všetci sa hneď postavili a vyšli z izby.

"Ešte si pospite." Zatvoril za sebou Ichiru dvere. Cítila som sa veľmi unavená. Ešte som ale niečo musela vybaviť.

"ANBU." Povedala som ticho. Určite ma museli počuť. Jeden sa zjavil predo mnou.

"Potrebujete niečo?" povedal s hlavou sklopenou k zemi.

"Zobuďte ma ráno okolo siedmej. Aj tak už meškáme."

"Rozkaz!" povedal a zmizol. Ja som si zase ľahla čelom ku krbu. Ani neviem ako som zaspala.


"Slečna Ayumi, musíte vstávať. Ešte máme misiu." Ozval sa za mnou hlas. Nechcela som mu venovať pozornosť.

"Len teraz som zaspala tak ma nechaj." Povedala som rozospalo.

"Nie, spali ste viac ako osem hodín." To ma prebralo dostatočne.

"OSEM!!! Koľko je teraz??" posadila som sa.

"Je pred siedmou, ako ste si želala zobudiť vás." Odpovedal ANBU a odišiel. Pri dverách mi ešte nechal môj batoh. Prišla som k nemu a otvorila som ho. Truhlica so šperkmi vypadala neporušená. Klenoty v nej som už mala možnosť vidieť jedným okom. Teraz som ju opäť otvorila a všetky som skontrolovala. Boli neporušené. Z toho ako som ju včera nešetrne hodila na zem som dosť prekvapená, že sa im nič nestalo. Vybrala som si ďalšie teplé veci a obliekla som sa. Vyšla som z izby. Miestnosť, kde som vošla som typovala na kuchyňu. Pobehovala v nej celá rodina.

"Dobré ráno." Pozdravila som. Aiko prišla hneď ku mne, potiahla ma za ruku a posadila ma k stolu.

"Ako ste sa vyspali, Ayumi-sama?" Začala žena.

"Ďakujem, dobre. A nevolajte ma prosím -sama. Ešte si to nezaslúžim." Povedala som.

"Zachránili ste nám dcéru. Samozrejme, že si to zaslúžite." Vložil sa do toho Ichiru a postavil predo mňa raňajky.

"Museli sme to zjesť aj mi, tak pohyb nemáme čas." Pošepkal mi jeden ANBU. Škoda, že som to zmeškala! To ale nebola moja starosť. Cítila som na sebe tri pohľady. Každý z iného kúta miestnosti. S povzdychom som sa pustila do raňajok. Musela som uznať, že varí skvele!

"Takže vám ďakujem za skvelé raňajky, aj za to, že som tu mohla prespať. Ale už naozaj meškáme s plánom. Ak sa do dvoch hodín nedostaneme do hlavného mesta, mám problém. Takže musíme ísť. Papa!" povedala som a už ma nebolo. Viem, že je to nezdvorilé, ale skrátka som tam už nemohla vydržať. Určite ešte niečo chceli a zbytočné zdržovanie už nepotrebujem. Jeden ANBU mi podal môj ruksak a vydali sme sa k hlavnému mestu. Ešte bolo šero, ale tak tam strávim viac za svetla.




Po niekoľkých hodinách som už videla hradby mesta. Spomalila som. Dostala som sa sem skôr ako som čakala. Od tej dediny kráčali ANBU za mnou. Asi aby som si nevymyslela ďalšiu záchrannú akciu. Prišli sme pred hlavnú bránu a ja som sa vtedy otočila na ANBU.

"Tsunade-sama mi povedala, že hneď ako dorazíme do hlavného mesta vás mám poslať späť do Konohy." Vycucala som si z prsta neexistujúci rozkaz. Pod tými maskami som nevidela nič. Ale rada by som videla ich výraz.

"Do troch týždňov vás čakáme v Konohe." Povedal jeden z nich a všetci zmizli. A ja mám pokoj. Otočila som sa k ľadovej bráne. Čistý ľad. Odrážalo sa v ňom vychádzajúce slnko. Bolo to viac ako krásne. Prešla som bránou, kde ma niekto zastavil.

"Kto si?"

"Poslali ma z Konohy..." ďalej som sa nedostala.

"Z Konohy? Čakáme vás už od včerajška. Kde ste boli?" jeho hlas sa zmenil.

"Malá nehoda."

"Je to v poriadku?" zaujímal sa.

"Všetko je tak, ako má byť." Nič sa ma už nepýtal. Len tak stál a hľadel na mňa.

"Och, prepáčte. Poďte, zavediem vás do paláca." Viedol ma po ceste. Stretla som sa z nechápavými pohľadmi. Ale hneď ako som si poopravila čelenku, všetky sa zmenili. Pán, ktorého som stretla pred bránou, na doviedol až k palácu. Vlastne ma viedol aj hlboko doň. Typovala by som, že je to sluha. Na obyčajného človeka sa tu vyznal až príliš dobre. "Toto je vaša izba." Zastavil pred jednými dverami. "Vaša audiencia sa koná zajtra pred obedom. Pred tým máte ale dohodnuté raňajky s kráľovskou rodinou. Pošlem po vás slúžku." Otvoril mi dvere a s jemným úklonom ma pozval dnu. Uvidela som tam posteľ. Predstava mäkkej postele a horúceho kúpeľa ma donútila zabudnúť na opatrnosť. Dvere sa za mnou potichu zavreli. Keď ustal prievan, pocítila som teplo vyžarujúce z krbu. Veci som si hodila na posteľ. Z ruksaku som si vybrala kozmetickú tašku a zamierila som do jedných dverí. Dúfala som, že je za mini kúpeľňa. Trafila som sa. Presne v jej strede sa vynímala veľká vaňa. Priam zvádzala k dlhému kúpeľu. Tej túžbe som nedokázala odolať, tak som do nej napustila teplú vodu. A samozrejme som pridala aj penu do kúpeľa. Cítila som, ako moje skrehnuté telo túži po objatí v horúcej vode. Bola to ďalšia s túžob, ktorým som nevedela odolať. Vyzliekla som sa a pomaly som vkročila do príjemne zohriatej vody. Aká irónia? Do vody, v ktorej plávajú kocky ľadu skáčem ako srnka. A do príjemne teplej leziem pomaly ako slimák. Som ja to ale prípad! Usadila som sa do vane. Voda bola na moje skrehnuté telo až veľmi horúca, ale musí si zvyknúť. Stratila som pojem o čase. Keď som vyšla z kúpeľne oheň v krbe už skoro vyhasol. Bolo tam oveľa chladnejšie ako keď som prišla. Ozvalo sa jemné zaklopanie.

"Ďalej." Vyzvala som dotyčného. Dnu vbehla slúžka. Na rukách mala tácku s jedlom.

"Prepáčte, že vás vyrušujem, ale doniesla som vám večeru." Odmlčala sa. "A keď som tu, tak aj zakúrim." Zrejme jej pohľad padlo na krb.

"Samozrejme. Položte mi to na stôl." Slúžka to hneď urobila a prišla ku krbu. Hodila dnu niekoľko polienok. Chvíľu počkala a potom vstala a vybehla ku dverám. "Ďakujem." Pípla som skôr ako odišla. Sadla som si k stolu a pustila som sa do jedla. Bolo vynikajúce. Keď bol tanier prázdny, ľahla som si do postele. Čo asi tak robí Kiara? Spýtala som sa samej seba. Teraz by sa už isto chúlila pri mne. Dúfam, že sa o ňu Kiba dobre postará. Lebo ak nie, tak príde o niečo iné ako hlavu. Moja posledná myšlienka patrila Kiare.




Ucítila som ako so mnou niekto trasie. Oči som mala stále zavreté, ale začala som rozoznávať hlas. Chcel aby som vstala. Ale mne sa ešte nechcelo.

"Ešte päť minút." Zamumlala som.

"Ale, slečna Ayumi, o niekoľko minút sa máte dostaviť na raňajky." Prehovorila na mňa zase slúžka. Po tých slovách ma prešla chuť na všetko ležanie v posteli. Prudko som sa postavila, až sa mi zatočila hlava. Slúžka to zbadala a rýchlo ma vtlačila späť do postele.

"Ďakujem."

"Ak sa už cítite dobre, tak, prosím, poďte so mnou. Kráľovská rodina si na presnosť potrpí až veľmi." Ešte sekundu som sedela. Postavila som sa a nasledovala som slúžku do jedálne. Cestou som si to miesto obzerala. Aspoň podľa vnútornej výzdoby som určila, že palác je postavený v klasickom barokovom štýle. Všetko bolo prezdobené viac, ako je vkusné. Na stenách boli rôzne obrazy. Na všetkých boli nejaký panovníci. Kráčali sme točitým schodiskom. I jemné detaily na zábradlí boli zdobené zlatom. Viac ako je vkusné. Pripomenula som si. Slúžka ma doviedla do jedálne a rýchlo sa stratila. Tam sa ma ujal niekto iný a usadil ma k stolu. Bolo tom po pravici kráľa. Tam sedáva čestný hosť. Super. Rozhliadla som sa po miestnosti. Stôl pre asi desiatku ľudí jej dominoval. Boli tam dvoje dvere. Jedny veľké, ktorými som práve prišla a druhé menšie. Zrejme vedúce z kuchyne. Ak by som plánovala útek, šla by so mini. A ja som na nič iné v tomto momente nemyslela. Len ako odtiaľto zmiznúť. Ešte chvíľu som pomýšľala na útek, keď niekto vošiel do miestnosti. Samozrejme to bola kráľovská rodina. Postavila som sa zo stoličky a počkala som si kým si sadnú aj oni.

"Vitajte, Ayumi-san." Začala kráľovná.

"Ďakujem."

"Akú ste mala noc?" spýtala sa ma o niečo mladšia žena. Zrejme princezná.

"Ďakujem za opýtanie, bola skvelá."

"Nebudeme tu teraz zbytočne plytvať čas rozprávaním. Doneste nám raňajky!" tleskol kráľ. Sluhovia hneď začali nosiť na stôl. Zvyšok raňajok prebehol v tichosti.

"Klenoty nám ukážete o hodinu." Povedala kráľovná a s tými slovami všetci odišli.

Už hodinu som sedela na posteli v svojej izbe. Na rukách som mala položenú pozlátenú truhlicu. Skenovala som jej veko. Nie, že by na nej bol čo i len škrabanec, ale skrátka som na nej musela nechať svoj pohľad. Ozvalo sa zaklopanie a to ma prebralo zo zamyslenia. Postavila som sa a truhlicu som zobrala zo sebou. Prešla som k dverám a otvorila som ich.

"Slečna Ayumi, čakajú vás v konferenčnej miestnosti." Vyzval ma majordóm aby som ho nasledovala. Mlčky som kráčala za ním. Zvláštny pocit, že sa stanie niečo zlé sa vo mne stupňoval. Mala som ho už v izbe, ale neprikladala som mu veľkú vážnosť. Muž predo mnou zastavil pred jednými dverami a zaklopal na ne.

"Ďalej." Povedala spoza nich kráľovná. On ale nepokračoval namiesto toho ich otvoril a strčil ma do miestnosti. "Výborne. Slečna Ayumi. Ukážte nám to, prosím." Natiahla sa kráľovná za truhlicou. Ja som jej ju ochotne podala. Kráľ a kráľovná si prezerali šperky dlho. Doslova ich hltali pohľadom.

"To stačí!" vyrušila ich princezná a vyšklbla im truhlicu. Sama si začala prezerať jej obsah. Všetko vyberala na stôl a obzerala to. Vyprázdnila celú truhlicu a ja som konečne videla jej celý obsah. Perlové a diamantové náhrdelníky všetkému vládli. Náušnice z bieleho zlata, náramky lesknúce sa zlatom, prstene neuveriteľnej hodnoty. Pri kráse tých šperkov človeka až mrazilo. Princezná si všetko dôkladne pozerala. Najväčší diamantový náhrdelník si nechala nakoniec.

"Ten bude najlepší." Schválila jej výber kráľovná. Princezná si ho prezrela ešte podrobnejšie. Niečo nebolo dobre. Obočie sa jej zvraštilo a prizrela sa lepšie k náhrdelníku. Jemne po ňom prešla nechtom. Zrazu sa otočila na mňa.

"Ty si tie šperky zničila." Povedala celkom pokojne. Chcela som protestovať, ale predbehla ma. "A to si ako predstavuješ? Prídeš sem, užívaš si našu pohostinnosť a ukážeš nám zničené veci! Robíš si z nás bláznov?!! Ako sa opovažuješ???" zakričala. "Stráže!!" objavili sa za mnou dvaja muži v brnení. "Odveďte ju do vezenia. Za to bude potrestaná!!" zovreli ma pevné ruky. Nebránila som sa. Len by som tým dokázala moju vinu. A ja vinná nie som! Tých šperkov som sa nedotkla! Stáže ma odviedli hlboko pod zámok. Zrejme katakomby. Všade boli mreže a za nimi cely, alebo aspoň reťaze. Asi v jeden z nich skončím aj ja. Mýlila som sa. Doviedli ma hlboko do kobiek. Malým okienkom tam prenikalo slabé svetlo. Ale aj to mi stačilo na to, aby som uvidela to množstvo nástrojov. Všetky vypadali, že slúžia na jediný účel. Zatvorila som oči. Nechcela som sa viac dívať na tú hrôzu. Stáže ma trhnutím zastavili. Ruky mi spútali ťažkými okovami a pripli ich na reťaze nad mojou hlavou. Počula som kroky a odhodlala som sa otvoriť oči. Do miestnosti vstúpil starý chlap v koženej zástere. Za ním prišla aj so sprievodom princezná.

"U nás sa za podvod platí. Štyridsať rán bičom. Ale ty si pre nás vzácnejšia. Už dlho sme sa chystali napadnúť Konohu. A ty nám teraz povieš všetko o jej sile." Povedala až s nepríjemným pokojom.

"Nikdy." Povedala som rovnako. "Konohu nezradím." Nebola som tam dlho, ale je to môj domov.

"Tvoja smola." Usmiala sa na mňa. "Dostaň to z nej." Kývla mužovi a odišla.

"Povieš mi to dobrovoľne alebo nie?" povedal muž za mnou hlbokým hlasom.

"Nikdy." Zopakovala som.

"Posledná možnosť."

"Nie." Myslela som ako varovať Konohu. Ale pokiaľ budem v tomto väzení, nič nezmôžem.

"Škoda, si veľmi krásna." Začula som praskanie kože. Ruky som si obmotala okolo reťazí a očakávala som ranu. Miestnosť preťal bič, ktorý pristál na mojom chrbte. Zatvorila som oči, ale nevykríkla som. Nevnímala som, že na mňa niekto hovoril. Aj tak sa bude pýtať tú istú otázku. Na môj chrbát pristávali ďalšie rany. Radšej som si prehrýzla peru, ako by som mala vykríknuť. Rany som už prestala počítať. Nechcela som vnímať čas. Nechcela som vnímať okolie. Mohla som tam visieť minúty, alebo hodiny. Neviem.

"Takže neprehovoríš." Dlho sa nič nedialo, tak som otvorila oči. Potlačované slzy si našli cestu von. "Škoda. Môžeš si uľahčiť od bolesti. Len mi odpovedz. Povedz mi, čo vieš o vojenskej sile Konohy." Povedal mi do očí môj mučiteľ milo. Usmiala som sa. Cítila som, ako mi pri tom z pusy vytiekol pramienok krvi. Jej kovovú chuť som už dlho nevnímala.

"No. Mimo pár tisícok robotov, je tam aj asi milión klonov. A samozrejme na orbite planéty sú asi tri alebo štyri, neviem presne F-303 a zabudla by som na najnovší vynález Kresla. A to nehovorím o spojenectve s mimozemskými rasami pomocou Hviezdne Brány. (ak niekto nechápete, pozrite si seriál Star Gate)" Zažartovala som si. Nech vie, že to myslím vážne. Jeho počiatočný úsmev sa zmenil na masku hnevu. Vrazil mi facku. Ale to som už pri tej všetkej bolesti vnímala ako pohladenie.

"Takže si zo mňa budeš robiť aj blázna?! To sa nerobí." Opäť prešiel za mňa. Začula som praskanie ohňa. "Takže sa so mnou nebudeš rozprávať." Nepočúvala som ho. Nech mu poviem čokoľvek, nebude mi veriť. Mučiť ma bude ďalej. "Toto ti už rozviaže jazyk." Prišiel ku mne a strhol zo mňa už aj tak zničené tričko. Zacítila som teplo. "Nie?" spýtal sa. Nič som nepovedala. Pritlačil na mňa niečo až príliš horúce. Na zničenej koži to bolelo stonásobne. Podzemné priestory preťal zvuk kriku z môjho hrdla.




Neviem ako dlho so už tam. Nedokázala som určiť či je deň, alebo noc. Do mojej cely neprenikalo žiadne svetlo. Svetlo som videla len keď ma mučili. A to som nedokázal nič určiť. Pretože bolesť bola stále horšia. Horúce železo ma už nebolelo. Zažívala som horšie bolesti. Nedokázala som už nič vnímať. Bolesť a zima. Celodenný program. Z niekoľko hodinového mučenia ma vždy priniesli až v bezvedomí. Keď som sa prebrala, bol pri mojej cele nejaký strážca. Užil si so mnou a odišiel. Za ním prišiel ďalší. A ďalší. Nepočítam, koľko ich je za deň. Z toho všetkého by som sa zbláznila.

"Ideme." Prišiel po mňa jeden zo strážcov. Na trasúcich rukách som sa postavila len ťažko. "Povedal som IDEME!" prišiel ku mne a kopol do mňa. Teraz som už nemala silu sa brániť. Ťažko som sa postavila. "Kráčaj!" strčil ma za zničený chrbát ku dverám. Bolesťou som sykla. Doviedol ma do rovnakej miestnosti. Niečo sa ale zmenilo. Teraz tam bola aj princezná.

"Takže nič nepovedala."

"Nie, slečna."

"Už ju to nepotrebujeme. Ak nie je ochotná hovoriť. Zabiť. Nie počkaj. Chce to krutú smrť. Pomalú nech trpí. Obeste ju." Povedala zo smiechom.

"Bolo mám tu s tebou tak krásne." Pohladil ma po tvári. Zhnusene som ju odvrátila.

"A skoro by som zabudla." Vrátila sa princezná. Niečo šepla mužovi, ktorý ma tak dlho mučil. Rozosmiali sa a potom nadobro odišla.

"Odkáž mužom, že tu majú zábavku." Povedal so smiechom. Strážca sa stratil. "A my dvaja si zatiaľ užijeme." Začala som cúvať, ale dlho som nemala kam. Prudko ma prirazil k stene. Sklonil sa ku mne. Viac ako všetko ma trápila jeho ruka vysoko na mojom stehne.




Väzni, stáže, sluhovia dokonca aj kráľ. Mala som pocit, že za posledné dni si zo mňa každý chlap v zámku spravil ku*vu. Bola som tak vyslabnutá, že som už nevládala ani jesť. Ležala som v rohu mojej cely a čakala som na smrť. Počula som vrzgnutie. Inštinktívne som sa prikrčila. Za posledné dni to pre mňa neveštilo nič dobré.

"Tvoj čas vypršal." Dnu vošli dvaja stráže a pomohli mi na nohy. Vyviedli ma von. Zaštrngali reťaze. Počula som hlasy, ktoré si žiadali vidieť smrť. Moju smrť. Vyviedli ma z kobky. Po toľkých dňoch bez svetla ma slnko oslepilo. Aj keď dunel vietor, pri ktorom dokáže krv stuhnúť v žilách, som pocítila jeho teplé lúče. Volalo ma k sebe. Vedela som, že o niekoľko minút ho možno uvidím z blízka. Kráčala som uličkou vytvorenou ľuďmi.

"Zabite tú sviňu!" zakričal niekto. Hneď na to mi na hlave pristála zelenina. Hádzali po mne jedlo. Stráže ma vyviedli po niekoľkých schodoch. Postavili ma do stredu šibenice. Na krku som ucítila slučku.

"Hriešnica, priznávaš si svoje hriechy?" spýtal sa ma ktosi.

"A ktoré?" niekde v mojom tele som si našla poslednú silu. Chcela som ju využiť na drzosť.

"Vidíte? Vidíte! A toto..." Zakričal k davu. Ja som ho prestala vnímať. Myšlienkami som sa vrátila na začiatok. Spomenula som si na všetko krásne. Na môj minulý život. Moje zážitky boli spočiatku šťastné, no postupne sa menili. Spomenula som si na posledná deň tam. Tak veľmi som sa tešila na chvíľu oddychu. Nehoda. Keď som prvý krát uvidela, kde som. Neverila som, že ja mám to šťastie žiť v Konohe. V najúžasnejšom mieste na svete. Tréningy. Koľko smiechu mi vtedy priniesli. Chuuninske skúšky. Po tej nehode v lese smrti mi na chrbte ostala malá jazva. Kto vie, čo by mi ostalo teraz. Kiara. Kto sa o ňu postará teraz? Chúďa malé. V hlave som si vybavila jej smutný výraz. Chcelo sa mi za ňou plakať. Ale všetky slzy som už vyplakala. Ďalšie moje spomienky boli sny. Mala som ich tak veľa. Boli tak krásne. A tak veľa z nich sa nesplnilo. Ja v bielom pod altánkom z ruží. Ako ležím na posteli posiatej ružami. Ako mi na tvár dopadajú snehové vločky. A na koniec. Ako som bojovala za záchranu Konohy. A ako som pri tom zomrela. Takže sa predsa len všetky nesplnia.

"Posledné želanie?" vyrušil ma zo zamyslenia kat.

"Daj mi do ruky dýku, nech ťa podrežem." Povedala som zo žiarivým úsmevom.

"Tak toho sa nedočkáš."

"Ayumi, dávam ti poslednú možnosť. Povieš nám, čo chceme vedieť?" vstúpil do rozhovoru kráľ.

"Nie." Povedala som pevne.

"Škoda." Pokýval rukou katovi. On sa chytil ovládania padacích dverí, na ktorých som stála. Princezná chcela aby so trpela.

"Zbohom Kiara." Zašepkala som. Kat vtedy otvoril p


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 vejka vejka | 14. října 2009 v 20:58 | Reagovat

omg

ja nemam slov
a ten konec no co si
ale je to pekne

2 Gaara z púšte Gaara z púšte | 15. října 2009 v 10:55 | Reagovat

"Museli sme to zjesť aj mi, tak pohyb nemáme čas." Pošepkal mi jeden ANBU.-tak tu som sa dobre pobavil  :D viem si ich živo predstaviť  :D a to od toho ako mučili Ayumi to bolo až moc kruté  :-( mučenie,znásilnenia a hlad  :-( a ten koniec? si robíš srandu nie? ona nemôže zomrieť!!! Amamiiiiii!!! takto som si to nepredstavoval!!!  :-( sakra!!!  :-( alre,že neumre?  :-x toto mi nesmieš robiť aj ked sa mi poviedka hrozne páčila  :D ten koniec zmeniť!!! a dúfam,že to bol len sen  :D  :D  :D

3 Nana-chan Nana-chan | Web | 16. října 2009 v 9:36 | Reagovat

Ahojky,pěknej blog..nechceš spřátelit??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama