15. Rozhovory

11. října 2009 v 16:31 |  Splnené sny
A ďalšia kapitola. A opäť sa za ňu môžete poďakovať Gaarovi z púšte. Pretože bez neho by ste si na ňu ešte chvíľu počkali.

A ideme zase preč.






Moja trojdňová cesta ubehla pokojne. Čudovala som sa. Myslela som si, že misie sú oveľa horšie. Ale teraz sa mi zdalo, že všetko išlo podľa plánu. Zaujímalo by ma, či mala aj Tsuande takú dobrú cestu ako ja. Ale tak ona mala ANBU ako ochranku, takže sa jej nemohlo stať nič strašné. Veď je predsa Hokage. Zoskočila som zo stromu priamo pred bránu Konohy. Už zase som mala sen pri tejto bráne. Videla som, ako ma niečo, alebo niekto položil v zúboženom stave pred ňu. Potom mi pohladil vlasy a zmizol. Ale skôr ako odišiel nad niečím váhal. Ráno ma našla hliadka a ja som sa po nejakom čase prebrala v nemocnici, kde sa nado mnou skláňala Tsunade. Zavrtela som hlavou a ďalej som kráčala podať hlásenie. Išla som do kancelárie a rozmýšľala som čo jej poviem. Žiaľ, nič ma nenapadlo, tak som len zaťukala na dvere a po vyzvaní som vošla dnu.

"Nečakala som ťa tu tak skoro." Privítala ma.

"Nemalo ma čo zdržať." Nechcelo sa mi ďalej pokračovať.

"Takže, ako to prebiehalo v Sune?"

"Všetko podľa plánu." Takmer.

"Výborne! Takže keď si oddýchneš, vyplníš mi tento papier a máš voľno." Podala mi papier s nápisom: Hlásenie. Rozlúčila som sa a odišla som domov. Tam som sa šťastne zvalila do postele. Nebola som unavená, ale vlastná posteľ, je predsa len vlastná posteľ. Kiara sa schúlila pre mne. Hlavu mi položila na bruško, tak som ju mohla hladiť. Chvíľu som len takto ležala, až som sa rozhodla spraviť to hlásenie. Čí skôr to budem mať hotové, tým dlhšie budem mať voľno. Posadila som sa k stolu, kde som pred tým hodila papier. Posunula som si ho pred seba a z niekadiaľ som vydolovala pero.

Meno: Ayumi

Tím:

Typ misie: B

Miesto misie: Suna

Stručný prehľad misie:


Tak som zo seba dostala nejaké vety. Viac sa mi to rozpisovať nechcelo. Má smolu. Ešte dátum a podpis a môžeme ísť. Skončila som skôr ako som očakávala.

"Poď, Kiara. Ideme von." Zavolala som na ňu. Keď už bola mimo dediny, tak sa môžeme poprechádzať aj v nej. Vyšli sme von a zamierili sme ku kancelárii Hokageho. Cestou som niekoľko krát postrehla nepomenované pohľady na mňa a Kiaru. Keď sme prechádzali okolo Kiby a Akamrara, tak som tie ich pohľady nepochopila. Ako prvú možnosť som si určila, že len potlačovali smiech. No budem to musieť zistiť. A oni si budú musieť zvykať, lebo Kiara so mnou bude dosť často. Zaklopala som na dvere kancelárie. Počkala som na vyzvanie a vstúpila som.

"Doniesla som vám to hlásenie." Odpovedala som na tichú otázku. Chcela som byť von čím skôr, lebo Tsunade vypadala, že som ju zobudila. Asi jej dala Shizume večer zabrať. Povedal humor vo mne.

"Ak je to všetko, tak máš voľno. Na misiu budeš povolaná len v nevyhnutných prípadoch. Teraz choď a trénuj na skúšky. Sú o mesiac tak by si mala čím skôr začať." Vystrčila ma z dverí, ani som nestihla protestovať. Tak fajn. Mám voľno. Kráčala som smerom k východu. Uhla som z cesty jednej žene, ktorá bežala smerom ku kancelárii. Súdiac podľa toho ako veľmi sa ponáhľala, tak to bola zrejme neliehavá správa. Ak by to bolo niečo, čo sa týka mňa, tak by som o tom už vedela. Z budovy som nešla priamo domov. Musela som sa zastaviť v knižnici pre jednu knihu. Ino minule spomínala, že by som si ju mala prečítať. Ako som si tak kráčala, pohľad mi spadol na nejakú osobu na streche. Neprirodzene biele vlasy jej stály vyčesané na jednu stranu. Čo sa stane, keď sa skočím na chvíľu porozprávať? Skočila som vedľa neho, ale on si ma nevšímal.

"Už vás knihy nebavia?" spýtala som sa z úsmevom. Prekvapila som ho, lebo začal padať zo strechy. Chytila som ho. Predsa nechcem mať na krku smrť nejakého Jonina.

"Ayumi, počul som, že si mala misiu. Ako sa má Kazekage-sama?"

"Pýtala som sa prvá. Už vás naozaj nebavia tie ehm knihy. Namiesto toho sledujete Iruku-senseia?" pozrela som sa rovnakým smerom, ako sa díval on.

"To je prísne tajná misia. Vieš v skutočnosti to nie je Iruka-ch..." zarazil sa.

"Kto?" dobiedzala som.

"Nikto. A tie knihy ma bavia. Len už všetky poznám aj odzadu!" ďalej sa díval na Iruku. Sledoval ho asi desať minút bez mihnutia oka a to myslím doslova.

"Aha." Začala som sa usmievať ako blázon. "Tak ja vás nechám!" kútiky mi vyskočili ešte vyššie. "Zamilovaný blázon." Povedala som si potichu a zoskočila som zo strechy. Ešte som sa zastavila v knižnici. Keď mi knihovníčka doniesla knihu, musela som sa poškrabať vo vlasoch.

"A je to určite ona?" spýtala som sa pri pohľade na tisíc, opakujem, tisíc stranovú knihu!

"Tak ste chceli Netypické choroby Ohnivej zeme, či nie?" slabo som prikývla.

"Áno, ale..."

"Tak toto je určite ona. Ak sa vám niečo nepáči, je to váš problém!" prerušila ma.

"Všetko je fajn." Uistila som ju. Zobrala som tú knihu, páni tá bola ale hnusne ťažká, a z knižnice som šla rovno domov. Knihu som hodila na prvý stôl a unavene som sa zvalila na gauč. Mala som pocit, že mi odpadnú ruky. Kiara vyskočila ku mne a položila si hlavu do môjho lona. S veľkými ťažkosťami som zodvihla ruku a pohladila som ju. Nanešťastie v tom momente zazvonil telefón. Šťastie, že ich mám hneď niekoľko. A jeden aj v obývačke. Problémom bola tá vzdialenosť. Nebol ďaleko, no mne sa nechcelo vôbec vstať. Kiara to vycítila, dobehla k nemu a podala mi ho.

"Ďakujem." Priložila som si slúchadlo k uchu. "Prosím." Ozvala som sa najmilšie ako som vedela.

"Ayumi, kde si!! Už som ti volala snáď miliónkrát!!" zakričala na mňa Shizune.

"Čo sa deje?" spýtala som sa veľmi pokojným hlasom.

"Máme jednu misiu. Nikto iný nie je voľný. Musíš na ňu ísť ty! Nebudem ti to vysvetľovať takto. Príď do kancelárie." To bolo všetko, čo som počula. Len dobre, že som si nestihla vybaliť. Už len vymením veci a môžem ísť.

"Tak poď. Ideme zase preč." Vytiahla som Kiaru na nohy a spolu sme prišli ku kancelárii Hokageho. Dedinu som ešte nikdy takúto nevidela. Bola v nej hotová pohroma.

"Potrebujeme..." vybehla z dverí tá knihovníčka. Zrejme niečo hovorila Tsunade.

"Ayumi, poď dnu." Prerušila ju Tsunade a ja som vošla dnu.

"Potrebovali ste so mnou hovoriť?"

"Áno. Mám pre teba misiu. Pôjdeš do Snežnej zeme."

"Zimu neznášam." Informovala som ju.

"Týždeň, maximálne dva to vydržíš." DVA!!!!!!!!!! Ona je na hlavu!!! "Tak v skrate. Princezná tej zeme bude korunovaná. A čo chce od Konohy sú korunovačné klenoty."

"Čo?"

"Všetky krajiny boli pred tým kráľovskými. Potom sa prešlo na systém Kagou. Ale neplatí to o všetkých. Takže, ty tam pôjdeš, odnesieš im tam klenoty, pretrpíš korunováciu a zmizneš. Samozrejme, že dostaneš tým ako sprievod." Vysvetlila mi jedným dychom.

"Super."

"Odchádzate skoro ráno. A ešte niečo." Zastavila ma, keď som sa už otáčala k dverám.

"Budem tam musieť ísť za svedka, alebo čo?" po tom ako mi oznámila, že idem do Snežnej ma prešla všetka dobrá nálada.

"Kiara ta isť nemôže. Ale o tom som sa už postarala." Odpovedala mi rovnako.

"Kde bude?" začala som sa p celú situáciu znovu zaujímať.

"Som tu!" ozval sa za mnou veselo Kiba. Pozrela som sa na Tsunade. Môj výraz zrejme hovoril za všetko. Len mi slabo prikýval.

"Nie, to nie! Ani omylom NIE!!!" začala som protestovať. Kiba sa o ňu starať nebude!!!!

"Sakura ani Ino nemôžu. Takže buď ber, alebo ju nechaj samu!" kladie mi neznesiteľné podmienky. S povzdychom som sa otočila na Kibu.

"Jeden chlp jej bude stáť ináč ako teraz, alebo nedaj bože bude mať na sebe jediný škrabanec a ja ti prisahám, že sa nedožiješ dňa, keď sa vrátim!!" Kiba sa otriasol, ale nepovedal nič. "Zajtra budeš čakať pri bráne." Vyšla som von a cestou som do neho vrazila. Teraz už mám úplne pokazenú náladu. Vrátila som sa domov a začala som baliť veci. Alebo skôr som vyhodila špinavé veci a nahádzala som si dnu čisté. Snežná je vzdialená päť dní. To bude chcieť aj veľa jedla a vody. S povzdychom som všetko prehádzala do väčšieho ruksaku. Jedlo zbalím ráno. Musela som sa na náročnú cestu vyspať. V kúpeľni som sa nezdržiavala veľmi dlho. Spánok má pre mňa väčšiu cenu.




Niečo pred svitaním som stále pripravená pri bráne. Blížila sa ku mne aj Tsunade a jeden tým ANBU. Takže to má byť tá takzvaná ochranka. Budem mať všelijaký cennosti a oni mi dajú len jeden tým. Logika víťazí.

"Tak tu to máš." Podala mi malú škatuľu. Bola pozlátená, vykladaná diamantmi a inými vzácnymi kameňmi. Zrejme na nej nešetrili. Jej obsah si pozriem potom. Zhodila som z chrbta ruksak a vložila som ju opatrne doň.

"A som tu." Pribehol k nám Kiba.

"Výborne, takže môžete ísť." Zaradovala sa Tsunade. Sklonila som sa ku Kiare.

"Daj na seba pozor. A ak by bol na teba zlý tak mi to potom povieš." Pošepkala som jej do ucha. Rýchlo som ju objala a otočila som sa na Kibu. "Ak sa jej čokoľvek stane, tak si nepraj, aby som sa vrátila." Vyhrážala som sa mu.

"Neboj, všetko bude fájn." Uistil ma.

"Len aby!" pohladila som Kiaru. "Ideme." Zavelila som. Tým ANBU zmizol niekde v stromoch a ja s nimi. Toto bude dlhá cesta.




A konečne sa mi podarilo nájsť aj nejaký obrázok Kiary. No kreslené nič nebolo a ja sa o to radšej nebudem pokúšať
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 vejka vejka | 11. října 2009 v 18:07 | Reagovat

krasna levica :D a citat sa mi nechcelo ale urcite je to dobre lebo je to od teba :D:D

2 Gaara z púšte Gaara z púšte | 13. října 2009 v 13:03 | Reagovat

no vidíš aká dobrá časť z toho vznikla  :D a tá poznámka s tou Shizune že ju musela zničiť  :D  :D  :D no toto a Kiba sa bude starať o Kiaru?  :D len aby od neho nechytila nejaké blchy  :D a to s tým Kakashim bolo zabitéééé  :D  :D  :D och pekná poviedočka a ten obrázok  :-? no proste cool  :D  :D  :D teším na pokráčko Amami  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama