12. Chuuninske skúšky: Hlavné zápasy

5. září 2009 v 16:54 |  Splnené sny
...a tak mám konečne po škole konečne čas. Takže naša "mučiareň" je opäť otvorená. A ja asi nebudem stíhať veľmi písať. Ale ja sa budem snažiť. Keď tak a cez víkend, ale to pre mňa znamená voľno v piatok po škole a v sobotu. V nedeľu sa už budem musieť venovať učeniu. No teraz ešte nie, ale potom to už začne. Ale dosť bolo mojich výlevov!

Ayumi končia prvé dôležité skúšky. Môžem len povedať, že nedopadla veľmi dobre....




Dni v nemocnici mi ubiehali veľmi pomaly. A tomu bola na príčin hlavne Tsunade. Pretože som musela ležať v posteli. Ledva som mohla ísť na záchod. Aj to len potajme. Ak ma pri tom nachytala, tak Orochimaru a Akatsuki, ktorý by zaútočili na dedinu, by hneď zaradili spiatočku. Na tisíc percent by sa jej zľakli. Ale rana na mojom chrbte sa už takmer zahojila. Dúfam, že ma čoskoro pustí. Veď som tu zavretá viac ako týždeň! A to ani nehovorím o tom, že keď som chcela Sakuru požiadať, aby mi sem doniesla nejakú knihu, zle bolo na nás obe. Vraj je prevracanie stránok príliš namáhavé. Začala som podozrievať Tsunade, že si pri práci (a hlavne keď ju nepozoruje Shizune) trochu logne. A zrejme jej závislosť na automatoch pomaly ale isto začína vymývať mozog. Takže jediné čo tu mám dovolené robiť, je ležať a pozorovať pukliny na strope. A čo som zistila? Že puklina napravo je o sedemnásť milimetrov menšia ako puklina naľavo. A tiež, že je oveľa viac kľukatejšia, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Počkať, počkať!!! O čom to tu kecám?? Že jedna puklina je väčšia ako druhá? Že jedna je kľukatejšia ako druhá? No páni. Už mi to asi naozaj lezie na mozog... Ako keby som nebola (takmer) šibnutá, už od narodenia. Smutne som si nad vlastným trápením povzdychla. V rovnakom momente sa otvorili dvere a dnu vošla tá ružová štetka.

"Mám pre teba dobrú správu!" oznámila mi radostne.

"Počkaj." Zadržala som ju. "Nechaj ma hádať. Už môžem chodiť slobodne na záchod? Alebo lepšie, už sa môžem hýbať?" moja túžba mať ľadový hlas sa vyplnila.

"Nie, ale už môžeš ísť konečne domov." V mojom vnútri sa odohrala miniatúrna oslava. Ale na tvári som si ďalej zanechala bezvýraznú masku.

"Aha. Tak ma chvíľu nechaj, nech sa oblečiem."

"Ale to nejde." Začala protestovať. "Tsunade-sama mi rozkázala, aby som ťa odprevadila až domov. A tak ťa uložila do postele, a do hlavných zápasov sa od teba nepohla." Vychrlila na mňa. No takže sa mám na čo tešiť.

"Aha. Tak ma nechaj prezliecť a ja ťa potom zavolám." Veľmi nesmelo prikývala. Otočila sa a vyšla za dvere. Bleskom som na seba nahádzala oblečenie a... v hlave sa mi zrodila geniálna myšlienka. Nebudem ju aspoň mať na krku. Potichu som prešla k oknu. Otvorila som ho a vyskočila som z neho na blízku strechu. Tak a som voľná! Nemohla som si dlho užívať v náručí sladkej slobody. Musela som si pohnúť. Určite ma začne čoskoro hľadať. A keď zistí, že tam nie som, pôjde ku mne domov. Takže sa tam nebudem môcť dlho zdržať. Rýchlo som po strechách prebehla až ku mne. Tak som vyvolala klony. Potrebovala som nejaké veci a tiež jedlo. Na miesto, kde sa chystám, ma nikto nebude hľadať. Klony sa rozbehli po dome a dali sa do svojej práce. Tri balili nejaké oblečenie, ďalšie sa starali o jedlo. Prešla som do izby. Zhodila som zo seba oblečenie a obliekla som si maskáčové nohavice a hnedé tričko na ramienka. Moje prechádzajúce oblečenie som hodila do práčky a zapla som ju. Keď sa pred hlavnými zápasmi vrátim, budem ich musieť nanovo vyprať, ale na to sa teraz vykašlem. Jeden z klonov mi priniesol naplnený ruksak. Rýchlo som prebehla jeho obsah. Jedlo a oblečenie. Odvolala som klony a prešla som ku dverám do záhrady. Otvorila som padacie dvere a zbehla som dolu po schodoch. Strčila som do ruksaka nejaká zbrane a "múdre knihy". Presne, keď som skončila z balením, sa ozval zvonček. Zhodila som ruksak z chrbta a hodila som ho ku schodom. Prešla som potichu k dverám a pozrela som sa, kto ma teraz otravuje. Jedine čo som videla, bol odlesk bielych vlasov. S povzdychom so otvorila dvere.

"Áno, sensei?" spýtala som sa.

"Prišiel som ťa..." v tom momente si moje periférne videnie všimlo ružovú farbu. Po strechách sem skákala Sakura. Trvalo jej to kratšie ako som čakala. Nemala som veľmi čas na rozmýšľanie. Chytila som Kakashiho za vestu, vtiahla som ho za seba dnu a zavrela som čo najtichšie dvere.

"Čt." Sykla som na Kakashiho a priložila som si ucho na dvere. Započúvala som sa vonkajším zvukom. Jemný dopad do piesku, bol predzvesťou zvončeka.

"Ayumi otvor!! Musím z tebou hovoriť!" ozvalo sa silné zaklopanie rovno na miesto, kde som mala ucho. Odtiahla som si hlavu a zakrútila som s ňou, aby som sa trochu spamätala.

"Zápasy začínajú o tri týždne presne o siedmej. Je vás desať. Ty si dostala číslo osem. A teraz už choď ja sa jej zbavím." Povedal mi Kakashi šepotom.

"Ďakujem. Prídem deň pred zápasmi." Oznámila som mu. Potichu som prešla k skleneným dverám, zobrala som odtiaľ ruksak a prešla som sklenenými dverami do záhrady. Tak som vyskočila sa strechu môjho domu. Pomaly som prešla nad vchodové dvere. Bola od nich počuť mierna výmena názorov. Sakura ňou bola priveľmi zaujatá, aby si ma všimla. Preskočila som na protiľahlú strechu a skákala som ďalej a ďalej. Musela som sa dostať blízko k lesu. O nedlho som ho uvidela na obzore. Tak a môžem povedať, že tú ľahšiu časť mám za sebou. Teraz už len prekonať budovu Hokageho, rovnako aj hlavy na skale za ňou. Blížila som k miestu mojej pravdepodobnej smrti. Budovu Hokageho a všetko okolo nej stráži veľa ANBU. Potrebujem veľmi veľa šťastia aby som prekĺzla. Skočila som na strechu blízko budovy. Všimla som si ANBU na zemi. Chodili neviditeľný medzi ľuďmi. Skočila som na ďalšiu strechu. Všimla som si pohyb. Rýchlo som sa prikrčila. Jeden tým ANBU zoskočil na strechu budovy, kam som sa teraz chystala dopadnúť ja. Musím vymyslieť novú cestu. Okolo po strechách? Nie. Tak či tak, budem tam musieť neskôr skočiť. Cez ulicu? Príliš nápadné. Skôr ako som stihla niečo vymyslieť, tak tým zoskočil zo strechy priamo do kancelárie Hokageho. Nečakala som už ani minútu. Skočila som na strechu budovy. Rýchlo som sa obzrela. Nikto si ma nevšimol. Vyskočila som. Chystala som sa dopadnúť na hlavy Hokagov a odtiaľ bežať rovno k lesu. Skôr ako som sa dostala do polovice cesty, sa na tej istej plošine, zjavil jeden ANBU. Rýchlo som zmenila smer a dopadla som do pukliny na hlave Tretieho, ktorá tam zostala po súboji s Orochimarom. ANBU bol otočený chrbtom, ale aj tak som nepotrebovala riskovať, aby si ma neskôr všimol. Rýchlo som zaliezla pod noc Tretieho. Nech mi teraz odpustí, ale potrebovala som sa lepšie chytiť, tak som mu ruky strčila do pravej dierky a jednu nohu do ľavej. V nich som sa zaprela a použila som Chakru, aby som lepšie priliehala k povrchu. Šťastie, že tesári brali do úvahy detaily, a spravili mu aj nos. ANBU, ktorý bol na hlavách, preskočil na strechu budovy Hokegeho. Rýchlo som skontrolovala okolie. Nevidela som nikoho, koho by som sa mala báť. Aj tak som zo svojho úkrytu liezla až priveľmi opatrne. Nemohla som (a už sa mi ani viac nechcelo) čakať. Rýchlo som skočila na hlavu Piatej a poobzerala som sa okolo. Nikde nič. Ani v budovách nad ich hlavami. A teraz rýchlo do lesa. Musela som sa ponáhľať. Tu som bola na otvorenom priestranstve. Tak len rýchlo do lesa, aby si ma nikto nevšimol. Už len sto metrov a som v lese. Povzbudzovala som samú seba. Podarilo sa mi to. Skončila som v lese nad Konohou. Aj keď ma už chránilo bezpečie lesa, ponáhľala som sa. Ešte stále som bola blízko. Bežala som asi pol hodinu, kým som spomalila. Už som mohla povedať, že som v bezpečí. Bežala som ďalšiu polhodinu, kým som zbadala moje letné sídlo. Bola to taká malá chalúpka uprostred lesa. Podobala sa na môj dom, ale bola oveľa menšia. Na prízemí boli namiesto piatich izieb, len tri. Kuchyňa, obývačka a jedna hosťovská izba. Na poschodí boli ďalšie tri izby plus kúpeľňa. Chodila som sem len ja, takže mi jedna kúpeľňa stačila. A hlavne tam nebol taký obrovský šatník. Bolo tam len pár skríň. Nebolo tam toho veľa, ale mne to tak vyhovovalo. Môj osobný raj uprostred ničoho. Skočila som rovno pred vchodové dvere. Z batohu som vylovila kľúč a odomkla som. S vrzgnutím dverí sa rozvíril aj prach. Všetko sa mi to dostalo do úst aj do nosa. Nekontrolovateľne som sa rozkašľala a rozkýchala. Nejako sa mi podarilo dostať sa von. Tam so sa zvalila na zem a kašľala som. Prešlo ma to asi po piatich minútach. Oprela som sa na stenu vedľa dverí a predychávala som záchvat. Prstami som si utrela slzy, ktoré sa mi od kašľa dostali von. Chcela som si dať najprv sprchu, ale tak to vypadá, že tu najprv budem musieť poupratovať. Zadržala som dych a vošla som dnu. Otvorila som všetky okná na prízemí. Potom som vyklonila hlavu z okna von a zhlboka som sa nadýchla. Vybehla som hore schodmi a otvorila som okná vo všetkých izbách. Zostala som vo svojej, kde som zo seba zhodila ruksak. Hodila som ho ku dverám a ja som sa zvalila na posteľ. Keď tu bol taký prievan, dalo sa tu ľahšie dýchať. Neležala som dlho. Musela som ešte poupratovať. Z kuchyne som zobrala metlu a všetko som pozametala. Potom som v kúpeľni našla handru a nejaký čistiaci prostriedok. Vyleštila som všetky okná a utrela som prach z nábytku. Nakoniec som prezliekla postele.

Keď som skončila z celým domom, bol už čas večere. V kuchyni som vybrala veci z ruksaku a spravila som si z nich rýchlu večeru. Zjedla som oveľa viac, ako som čakala. No pri tej nemocničnej strave, a tým, že som celý deň upratovala som sa ani veľmi nečudovala. Skončila som v vani. Horúca voda bola pre mňa dokonalé odreagovanie od všetkého. Po dlho kúpeli som zaliezla rovno do postele. Ani neviem ako som zaspala.

Tri týždne sama mimo civilizácie. Tri týždne, keď som sa mohla strať len o tréning. Tri týždne, v ktorých som opäť mohla mocnieť. Keď je človek na mieste, ktoré má tak rád, ani nevie ako rýchlo beží čas. Ani som sa nenazdala, a už som bola na ceste späť. Dúfam, že cesta späť bude jednoduchšia ako cesta tam. Predpokladala som správne. Teraz som sa rozhodla ísť v noci a aj sa mi to vyplatilo. Všade bolo málo ľudí, tak som sa mohla nepozorovane dostať domov. Doma som rýchlo vybalila veci. Na zajtrajšie zápasy sa musím dostatočne vyspať.

Ráno som vstala presne o šiestej. Zvládla som rýchle raňajky a utekala som do arény. Našťastie boli moje tréningy tak prospešné, že som mohla úplne vypustiť zo svojho rozvrhu ranné cvičenia. Bola som už tesne pred arénou, keď som sa rozhodla zmeniť smer. Vyskočila som na stenu a po nej som sa vydala na strechu tribúny. Odtiaľto to bude vypadať úplne inač. Získam na veci iný uhol pohľadu. Pohodlne som sa usadila. Toto bude na dlho. Všetci súťažiaci vstúpili naraz. Skúšajúci im ešte povedal nejaké pravidlá. Nepotrebujem ich počuť. Poznám ich naspamäť. Všetci sa rozišli. Zostali len dvaja. Podľa psa som spoznala, že jeden z nich je Kiba. Jeho súper používal len tie najjednoduchšie techniky. Netrvalo dlho a Kiba vyhral. V druhom bojoval Shino. Tento zápas bol najkratší zo všetkých. Po krátkom úvode Shino z ničoho nič zmizol pod zemou. Čo to má pre boha znamenať!! Podobné slová sa ozývali aj z tribúny. Tretí zápas už trval o čosi dlhšie. Bol to súboj medzi dvoma Kuinchi. Obe boli až príliš dobré. A to ich nakoniec odsúdilo na úplný koniec zápasu. Skončili obe naraz. Takže jeden z nás bude musieť bojovať o niečo dlhšie. Takže stratí oveľa viac Chakry a prezradí viac svojich techník ako ostatný. Ale už nad tým nemám veľa času premýšľať. Bude ho dosť medzi mojimi zápasmi. Do poľa vstúpil môj súper. Nevyzeral dvakrát silno. Zoskočila som, vo vzduchu som spravila pár sált a na zem som dopadla na špičky, ale musela som sa zhrbiť pod vlastnou váhou až k zemi. Vstala som pomaly. Najprv som vystrela nohy, potom som si narovnala chrbát a nakoniec som sa mu pozrela do očí. Rovnako ako v mojich, aj v jeho bol výraz značiaci smrť. Bol až príliš zadýchaný. Zdalo sa, akoby dlho bežal, alebo len teraz skončil nejaký súboj. Uľahčujú mi to a ani o tom nevedia.

"Dobre." Ozval sa skúšajúci. "Tak obaja súperi dorazili." Aha tak to preto tak dychčí. Ani on tu nebol. Ale ako je možné, že som si to nevšimla? "Môžeme teda začať." Prerušil moje myšlienky. Pozrel sa na nás oboch. Na každom z nás počkal sekundu. "Začnite!" rozkázal a odskočil. Tesne po jeho dopade na zem, prileteli ku mne dva Kunaie. Neleteli rýchlo, tak som ich bez problémov chytila. Vytiahla som saysi a pár Shurikenov. A hodila som ich naspäť po ňom. Nestihol uhnúť, tak ho to prilepilo na stenu. Šťastie za moje liečiteľské schopnosti. Presne som vedela kam mám trafiť, aby sa i pri najmenšom pohybe zabil.

"To by som nerobila." Povedala som, akoby presne, keď on sa chystal pohnúť. "Ak sa pohneš, na mieste si mŕtvy." Oznámila som mu.

"ČOŽE!! Hneď to daj zo mňa dole!!" Rozkričal sa.

"Nedám." Odvetila som mu sladko.

"Keď nie ty, tak ja!" hneď sa začal hýbať. Ale už som ho nestihla varovať a Shurikenmi, ktoré som mu vystrelila na krčnú tepnu, si ju preťal. O sekundu neskôr sa okolo mňa rozbehla záchranná akcia. Ale ja som tušila, že je už neskoro.

"Tento zápas vyhráva Ayumi." Len potvrdil moju mienku. Zatvorila som oči. Prešla som pár krokov k miestu, kde som ho napichla na stenu. Otvorila som oči a vytiahla som mu z rúk saysi. Hodila som ich tak, aby pri najmenšom pohybe mu zlomili kosti a tie následne preťali tepny. Odložila som ich a po schodok som sa vrátila medzi ostatných súťažiacich. Všetci sa na mňa dosť nechápavo pozreli. Ignorovala som ich a prešla som rovno ku zábradliu. Oprela som sa oň lakťami. Dlane som si pritlačila na uši. A neskôr som si ich spojila za hlavou. A čelom som sa oprela o zábradlie. Nedokážem veriť, že mojou vinnou zomrel človek. Veď to nebolo možné. Prečo som ich tak hodila, aby sa čo i len pri najmenšom pohabe zabil? Prečo som sa vlastne dostala do tohto sveta? Prečo som len nemohla zostať v realite? Radšej byť tam a znášať všetky muky môjho krutého života, ako byť tu a vraždiť. Prvý raz v živote som ľutovala, že som tu ostala. Že som sa nepokúsila odísť.

"Ja odstupujem." Počula som hlas vedľa mňa. Chlapec odstúpil z jeho zápasu. Jeho slová mi vrátili štipku rozumu. Byť tak zbabelá a odísť? Nepostaviť sa čelom k svojmu osudu? Byť zbabelec a šedá myška? Vrátiť sa k životu, ktorý som žila? Znášať bitky a nadávky od rodičov a sestry? Alebo bojovať za tých, ktorých som si za tak krátky čas obľúbila viac ako najbližšiu rodinu? Bola som dostatočne silná, aby som niekoho zabila. Aj to patrí k životu Shinoby. Ako povedala Tsunade. Som jediná, ktorá dokáže nájsť Sasuke. Zachrániť ho a zabiť Orochimara. Raz smrť mojou rukou prísť musela. Či už teraz, alebo potom. Narovnala som sa a pozrela som sa na prebiehajúci zápas. Len teraz sa musel začať. Bojoval v ňom Kiba. V druhom chlapcovi som spoznala toho, ktorý dostal Shina. Museli byť veľmi rýchli, lebo ešte boli stále nad zemou. Ale nie na dlho. Aby sa mohli premeniť, museli zastať a to bol ich koniec. Obaja skončili v rovnakom momente pod zemou. Nech som nad tým uvažovala hocako dlho, na riešenie tejto záhady som neprišla. Možno ju odhalím, len ak s ním budem bojovať osobne.

"Druhý semifinálový zápas. Ayumi vs. Aoi Schuichi." Oznámil nám skúšajúci. Preskočila som zábradlie a dopadla som na trávnik. Prešla som niekoľko krokov, aby som mu urobila miesto. Krok za skúšajúcim som sa otočila. Hľadela som do karamelových očí. Postavila som sa do bojovej pozície a čakala som. "Obaja pripravený?" spýtal sa nás skúšajúci. Nepatrne som kývla. Môj súper kopíroval môj pohyb. "Tak začnite!" povolenie bolo na svete, tak sme sa do toho mohli pustiť.

Zaútočil prvý. Len jednoduchý Taijutsu útok. Aby som sa mu vyhla, vyskočila som. Ocitla som sa priamo nad jeho chrbticou, tak som spútala trochu Chakry a rozohnala som sa na útok. Vyhol sa mu. Moja päsť na zemi spôsobila menší otras. Vycítil príležitosť, kopnúť ma kolenom do brucha. Zase som sa vyhla, ale on urobil otočku a tým mi podrazil nohy. Skončila som na zemi a on nado mnou. Spravila som roznožku a podkopla som ho tým. Lýtkom ľavej nohy som mu sekla po krku, aby sa nemohol hýbať. Spútala som, ale teraz už poriadne množstvo Chakry a rozohnala som sa na poriadnu ranu, priamo do tváre. V poslednom momente uhol. Moja ruka sa dotkla zeme a spôsobila kráter o priemere asi tri metre. V tom istom momente môj súper vyskočil von. Rýchlo som ho prenasledovala. Zo salta som ho zavalila na zem, chytila som mu ruky a v tom istom momente som mu priložila podrážku medzi lopatky. Ruky som ťahal k sebe a nohu som tlačila k zemi. Netrvalo dlho a ozvalo sa slabé puknutie. V tom momente som ho pustila. Odišla som od neho o niekoľko metrov ďalej. Je čas na finálový zápas.

"Schuichi už viac nemôže pokračovať. Víťaz je Ayumi." Povedal skúšajúci a otočil sa na posledného bojujúceho. V tej chvíli sa ten chlapec zjavil rovno predo mnou a vedľa nás bol skúšajúci. "Finálové kolo!" vyhlásil do publika. "Konoha vs. Iwagakure! Začnite!!" zaznel rozkaz.

Všetci by sa hýbali, alebo útočili. No ja som zostala len nehybne stáť. Potrebovala som zistiť ako tento chlapec s prekrásnymi striebornými očami útočí. Prešla hádam minúta, alebo aj dve a stále sa nič nedialo. On stál úplne pokojne, zatiaľ čo ja som bola pripravená vyriešiť akýkoľvek problém, ktorý by vznikol. Pocítila som pod sebou mierny otras.
Skooooč!!! Nariadilo mi moje ďalšie ja. Hneď som ho poslúchla. Na mieste, kde som stála, sa preborila zem a spod nej vytrčila hlavu obrovská mäsožravka! Takže oni sú zožratý!! Veľmi tesne som sa vyhla jej útoku. Odrazila som ju nohami, ale aj tak ma škrabla. Nebolo to vážne zranenie, tak som sa preň netrápila. Na zemi som uhla jej útoku. Skočila som na stenu za mnou. Aj ona sa otočila tým smerom. Skočila som na stenu napravo. Aj ona tak urobila. Z jej tela sa vytvorila malá slučka. Preskočila som oblúkom v nej. Asi trikrát som takto opakovala celý postup. Až nakoniec som zastala uprostred arény. Ona sa za mnou natiahla, ale jej telo bolo až priveľmi zauzlené. Usmiala som sa. Teraz sa jej dalo vyhýbať až neuveriteľne ľahko. Dostala som sa k jej stonke, do vonkajšej hrany pravého predlaktia som spútala Chakru a dotkla som sa jej tela. Moja ruka prešla jej telom ako nôž zabárajúci sa do masla. Ľahko a bez námahy. Dopadla hlučne na zem a tam sa rozpadla na prach.

"Hm." Odfrkol si chlapec. "Nemáš už šancu ujsť. Ak rez zacítili tvoju krv, už ich viac nebude žiadna lákať."

Hneď po jeho slovách sa zachvela zem. Bol to oveľa silnejší otras. Skoro som nevládala stáť rovno na nohách. Zem sa triasla pridlho. Toto nebude len jedna. Chlapec sa skrčil a dlaňami sa dotkol zeme. Pod rukami sa mu rozprestrel zelený koberec. Vlastne sa rozprestrel po celej aréne. Toto musela byť len predzvesť niečoho zlého. Z tej krásnej trávy sa stali mäsožravky. Každé stebielko sa na jednu z nich premenilo. Uhýbalo sa im oveľa ťažšie. Doráňali ma. Strácala som priveľa krvi, ale nemohla som sa brániť. Moja posledná šanca znamenala použiť Ninjutsu. Vytiahla som vejáre a rozprestrela som ich. Len tak-tak som sa jednej z nich vyhla, ale to som si nevšimla, že od chrbta útočí ďalšia. Dostala som poriadnu ranu. Zviezla som sa po jednej až k zemi. Dýchala som veľmi nahlas, ale zachovala som si duchaprítomnosť a vetrom som všetky zosekala na jeden šup.

"Uznával. Si lepšia ako som čakal. Ale stále nie si dostatočne dobrá na to, aby si ma porazila." Oznámil mi. Znova sa z trávi stala záhrada pre mäsožravky. Ale tieto boli iné. Po tele sa im vlnil modrý pás. Bolo vidieť, ako v ňom prúdi Chakra. Musí byť už hodne zúfalý, keď im dal až také množstvo. Skúsila som opäť vietor, ale nezabral. Zostali stáť, akoby nič. Spomenula som si na jednu pasáž v "múdrych knihách": V sile vody je dostať ju zo všetkého, čo ju obsahuje. Takže aj z prerastených mäsožravých rastliniek. Sústredila som sa na Chakru. Rozpažila som ruky a spravila som piruetu. Cítila som, ako sa zo vzduchu stratila vlhkosť, ale s nimi to ani len nepohlo. Ba naopak. ešte viac ich to posilnilo. Udierali do mňa s väčšou silou a intenzitou. Zlomili mi dokonca aj niektoré rebrá. Bolelo to príšerne, ale stále som sa dokázala nadýchnuť. A prisahala som si, že budem bojovať, dokiaľ budem dýchať. Ale najprv si musím vyliečiť rany. Strácam z nich veľa krvi. Priložila som si ruku na najhlbšiu ranu a začala som ju liečiť. Ale pri uhýbaní, aspoň som sa oň snažila, to šlo veľmi ťažko. Musela som použiť svoju obrovskú rýchlosť, aby som sa niekde ukryla. A to bolo rovno pred zrakmi Hokagov. Zviezla som sa po stene na zem. Liečila som sa. Vypľula som krv. Stále mi jej chuť zostala v ústach.

"Kde si?" ozvalo sa sladko z arény. "Kazíš mi zábavku." Priznal sa. Ja som nereagovala. "Ale netráp sa. Moje maličké ťa určite nájdu. O to sa neboj." Veľmi malé. Poznamenala som v hlave ironicky.

Doliečila som sa. Teraz už len musím vymyslieť plán. Najlepšie bude, ak tie rastliny spálim aj z koreňmi. Ale na dostatočne silné Justsu, treba aj veľa Chakry a mne jej už veľa nezostalo. Ale stále dokážem ovládať Seinjutsu. Vyvolala som päť klonov. Potrebujem odviesť pozornosť. Poslala som ich von, ale všetky z iného miesta. Tri z nich skončili skoro okamžite. Dva asi sekundu po nich. Cítila som tie nárazy. Bolelo ma to príšerne. Ale neprestala som robiť pečate a prijímať prírodnú energiu. Skončila som z pečaťami a vybehla som von.

"A tak tu si." Zvolal radostne. "Škoda, že si si prišla po smrť." Povedal o poznanie smutnejšie.

"Jediný, kto si ide po smrť si ty!" vykríkla som.

Zaútočili na mňa dve naraz. Vyhla som sa im, ale už som používala TÚ rýchlosť. S prírodnou energiu som bola ešte rýchlejšia. Vyhýbala som sa im tak dlho, dokiaľ ma to nezaviedlo do stredu arény. Tam som do jednej zabodla says a spustila som sa po nej na zem. Už mi zostáva len dúfať, že ich to zabije. Poslednú pečať som spravila, až po dopade na zem. Všade navôkol sa objavil plameň. No nebol obyčajný. Bol čierny. Spáli všetko v aréne. Z neba začal padať horiaci popol. Bola to spomienka na fináloví zápas.

"Pekné." Povedal uznalo môj súper. "Ale stále nič moc." Nahol sa dopredu a ja som začala čakať smrtiacu ranu. Ale nič sa nedialo. Zmätene som sa poobzerala okolo. "Hej, čo je?" nechápal to ten chlapec. Nahlas som sa rozosmiala.

"A kde je teraz to tvoje nič moc?" spýtala som sa ho.

"Takže posledné kolo vyhráva a tým pádom sa oficiálne stáva Chuuninom, Ayumi!" zvolal skúšajúci a ukázal na mňa. z tribúny sa oznal ohlušujúci potlesk.

"Gratulujem, Ayumi!" ozval sa za mnou hlas Piatej.

"Ďakujem, Hokage-sama." Moja čelenka zmizla z hlavy a objavila sa tam nová.

"Gratulujem, Ayumi-san." Povedal mi Kazekage. Jeho hlas sa ozval spoza Tsunade. Pozrela som sa mu do tváre. Prekvapilo ma, že už teraz je to Gaara.

"Ďakujem, Kazekage-sama." Sklopila som zrak.

"Uži si svojich pätnásť minút slávy." Povedal spoza mňa Kakashi.

"Pridávam sa." Povedal mi Gai.

"Gratulujem." Povedala mi Kurenai. Otočila som sa na nich. Všetci sa na mňa usmievali.

"A nezabudni nás pozvať na oslavu." Povedala mi Shizune.

"Pardon, ale žiadne oslava nebude. Som teraz na oslavy hodne unavená a musím ešte zbehnúť aj do nemocnice, aby ma tam ošetrili."

"Tak nás veď." Ukázal Gaara za seba. Usmiala som sa a vyšla som von za arény. Vstúpila som do nej ako Genin. No von som vyšla ako Chuunin. S úsmevom som vyšla na ulicu. Viedla som zástup Kagov a mojich Senseiov. Cítila som ich radosť. Sama som sa nehorázne radovala. Dopadli na mňa dosť nechápavé pohľady, ktoré sa v zapätí premenili na gratulácie.




Bol už večer keď som sa dostala domov. Všetky gratulácie pretiahli už aj tak dosť dlhé vyšetrenie v nemocnici. Našťastie ma ošetrovala Tsunade. Takže som sa mohla celý čas usmievať ako mesiačik na hnoj (:D). Rebrá neboli zlomené, ale boli len narazené. Stiahla mi ich a pustila ma domov. Vraj sa mám na týždeň vyhnúť všetkej námahe. Ale pri tom nezabudla povedať, že skúšky na Joninov sú o dva mesiace. Stále tomu nemôžem uveriť. Stala som sa Chuuninom. Dokonca aj teraz takto neskoro večer, keď ležím v posteli a rozmýšľam nad tým, sa mi to všetko zdá ako sen. Akoby som sa musela každú chvíľu zobudiť, ale ja chcem byť tu. Chcem ďalej cítiť tento kúsok šťastia.

"Ayumi, Ayumi!" preťal moje myšlienky známi hlas.

"Kurupira-sama?" spýtala som sa nechápavo. Určite som počula ju, ale čo by tu ona a teraz robila.

"Privolaj ma. Mám na teba niečo." Ozvalo sa opäť v mojej hlave. Vyšla som teda do záhrady a privolala som ju.

"Čo potrebujete, Kurupira-sama?" začínala som byť dosť unavená, tak som to chcela vybaviť rýchlo.

"Počula som, že si úspešne stala Chuuninom. Gratulujem."

"Ďakujem vám." Usmiala som sa na ňu.

"Ale k veci." Napomenula sa. "Mám pre teba darček, jednak ako poďakovanie, že si ma zobudila a jednak ako darček k postupu."

"Ale nie. Vy mi nič nemusíte dávať." Protestovala som.

"Nemusím, ale chcem. Privolaj jedného z nás."

"Koho?"

"To je jedno urob to!" nechcelo sa my do toho, ale poslúchla som.

"Privolávanie!" po rozplynutí dymu sa predo mnou zjavila biela modrooká levica.

"Na život u nás je slabá. Neprežila by. Tak som si pomyslela, že by si ju mohla chcieť." Levica sa na mňa smutne usmiala. Niečomu takému sa nedalo odolať.

"Samozrejme, že ju chcem!" vyhŕkla som a zohla som sa k nej. "Ďakujem vám!" zodvihla som k nej hlavu a poškrabala som pri tom levicu za ušami.

"Je už dospelá. Žrať musí raz za deň." Oboznámila ma z povinnosťami. "A občas ju aj vykúp."

"Nebojte sa. Dobre sa o ňu postarám. Ešte raz vám ďakujem!"

"Ako ju budeš volať?" spýtala sa ma.

"Kiara." Povedala som bez rozmyslu. Svoje zvieratko by som nevolala ináč.

"To sa mi páči! Ale už budem musieť ísť." Oznámila mi. "A skoro by som zabudla. Tu máš knihu o Levom Seinjutsu." Zjavila sa mi na rukách kniha. Chcela som sa ešte poďakovať, ale to už Kurupira zmizla.

"Tak poď, Kiara. Ideme hajať." Zaviedla som ju dnu a všetko som jej poukazovala.

"Ty budeš spať tu." Ukázala som na izbu vedľa mojej. "Ja budem hneď vedľa." Zohla som sa k nej a dal som jej pusu na ňufák. Potom som odišla do vlastne izby. Zaľahla som tam do postele. Zadriemala som hneď, ale prebudilo ma škrabanie na dvere.

"Čo chceš, Kiara?" otvorila som dvere, kde sa chúlila ona. Vbehla do izby a usadila sa na moju posteľ. "Nie! So mnou spať nebudeš!!" protestovala som. Hodila na mňa tými modrými kukadlami. "Povedala som NIE!" zopakovala som jej. Jej výraz sa zmenil z prosebného na smutný. "OCH!! Tak dobre, ale len dnes!" povolila som. Vliezla som nazad do postele a ona sa mi schúlila pri nohách.




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Gaara z púšte Gaara z púšte | 9. září 2009 v 8:05 | Reagovat

tak toto bolo až extrémne dlhé  :D normálne ma to vyčerpalo  :D ale bolo to parádne,naozaj  :D bože!!! a ten Coji ma všade tie chipsi  :D ešte aj na tom obrázku...ja z neho umrem  :D

2 Gaara z púšte Gaara z púšte | 9. září 2009 v 8:06 | Reagovat

oprava - myslel som Choji a nie Coji  :D  O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama