10. Chuuninske skúšky: Prvá časť

20. srpna 2009 v 18:41 |  Splnené sny
Takže, mala som tu napísaný jeden dokonalý úvod. Ale Murtyho (neviem, ako sa to píše) zákony MESELI fungovať, a všetko mi to vymazali!!! Tak sem dám len upozornenie, že chcem aspoň tri komentáre. Veď som sa už opakovala, že potom vám ja nedám novú kapitolu.

Ayumi má písomnú časť Chuuninskych skúšok za sebou. Ako dopadla??


Ako náhla som sa dostala domov, tak rovnako som aj zaľahla do postele a zaspala som. Tréning ma vyčerpal. A to bol asi jeden z posledných v mojom živote. V momente keď som spadla do postele, zazvonil telefón.

"Ježiši, Mária, Jashim a všetci svätý k tomu!!!!" zaklela som. "Kto otravuje o takomto čase?" spýtala som sa. Prešla som k telefónu a zdvihla som ho.

"Čo je?" ozvala som sa chladným hlasom.

"Okamžite sem príď!" odpovedala mi Tsunade, s rovnakým hlasom.

"Mám inú možnosť?" spýtala som sa.

"NIE!!!!" zakričala a zložila. Povzdychla som si. Čo iné mi ostáva? Musím ísť. Pomalým krokom som sa dovliekla do jej kancelárie. Len čo som zatvorila dvere, pristála na mne jedna poriadna facka, až som preletela dvere a skončila som v stene oproti. Zmätene som sa pozrela po miestnosti. Bola tam len Tsunade a Shizune. Shizune sa divne krčila pre Tsunade, tak som to veľmi ani neriešila.

"Chceli ste so mnou niečo?" Postavila som sa a prešla som nazad do miestnosti. Ľadový ton z môjho hlasu sa nevytratil. Shizune sa ešte viac prikrčila k Tsunade. Tá ju chlácholivo objala okolo ramien.

"Tak to prvé: ako to so mnou hovoríš? Po druhé: potrebuješ informácie o skúškach a po tretie:... ma nič nenapadá!" povedala mi Tsunade.

"Som samé ucho." Odvetila som znudene. "A hovorím celkom normálne na to, že ma niekto zobudil." Strelila som vražedný pohľad na Shizune. Prasa v jej náručí odpadlo od strachu.

"Aha." Pochopila hneď Tsunade. "Späť k skúškam." Zmenila tému. "Zajtra o osem nula nula, buď v budove akadémie. Trieda číslo 302. Ostatné informácie sa dozvieš priamo na mieste."

"Všetko?"

"Držíme ti palce." Popriala mi Shizune.

,,Choď sa vyspať." Nariadila mi Tsunade. Vďačne som počúvla. Po strechách som bola doma za niekoľko minút. Okonom som sa dostala do mojej izby a v sekunde, v ktorej som sa dostala do postele, som aj spala.




Ráno ma zobudil budík, ako vždy spoľahlivo o štvrtej. Mala som chuť ten prekliaty stroj niekam poslať. Radšej som vstala z postele a dala som sa do rannej hygieny. Nejako sa mi nechcelo trénovať, teraz skoro ráno, ale dokopala som sa k tomu. Potrebovala som byť pred skúškami svieža. Keď som skončila, blížila sa siedma hodina. Povzdychla som si. Mám skoro hodinu času. Čo by som tak mohla urobiť? Ozval sa nepríjemný zvuk z môjho žalúdka.

"Asi by som sa mala najesť?" zasmiala som sa. Prišla som do kuchyne. Nechcelo sa mi stvárať nič veľké, tak som si len zaliala misku Ramnenu. V jedle som sa hrala. Nechcelo sa mi nad ničím rozmýšľať. Mala som trému, ako keby to bola najdôležitejšia skúška v mojom živote. Dojedla som a pozrela som sa na hodiny. Pri tom pohľade mi hlava klesla na stôl vedľa misky. Bolo štvrť na osem!!! Mám viac ako štyridsaťpäť minút času a nemám čo robiť. Zobrala som misku, hodila ju do drezu a umyla som ju. Vyšla som z domu, zamkla som ho a vybrala som sa do akadémie. Doma by som len umrela od nudy. Nemala som už čo robiť. A učenie by mi ani nepomohlo. Ani som len netušila aké budú otázky. Absolútne som nevedela, do čoho idem. Možno preto som mala takú trému. Vošla som do budovy akadémie.

"302." Zopakovala som si. Vyšla som na prvé poschodie a poobzerala som okolo seba. Všade bolo úplné ticho. Prišlo mi to veľmi zvláštne. Možno so tu len veľmi skoro. Po schodoch som vyšla o poschodie vyššie. Tak predsa som tu nebola prvá. Pred jednou triedou stála tlupa ľudí. Všimli si moju prítomnosť a obrátili na mňa hlavu. na čelenkách mali rôzne symboly. Spoznala som medzi nimi Konohu, Sunu, Amegakure (dažďová), Takigakure (vodopádov), Iwagakure (kamenná), Kirigakure (hmlová). Aj oni si museli všimnúť čelenku na mojej hlave.

"Kde máš zvyšok tímu?" spýtal sa jeden z nich. Znak na čelenke som nevedela zaradiť.

"Ja tím nepotrebujem." Vyhlásila som arogantne. Pomalým krokom som sa k nim začala blížiť. Hodila som jeden pohľad na číslo triedy. Aj ten mi stačil, aby som pochopila, že je niečo zle. Zdvihla som hlavu a zadívala som sa na to poriadne. No jasné! Genjutsu.

"Čo na to tak čumíš?" spýtal sa ďalší. Pozrela som sa na neho. Z jeho výrazu mi bolo jasné, že sa zľakol môjho vražedného pohľadu.

"Ste blázni." Povedala som a v rovnakom momente som sa otočila a vrátila som sa späť ku schodom.

"Prečo?" bez jediného slova som hodila Kunai do čísla triedy. Tabuľa spadla a na zemi sa objavilo číslo 200. Nechápem, ako si to nemohli nevšimnúť. Bez vysvetlenia som sa otočila a prišla som k ďalšiemu poschodiu. Na poschodí stál len jeden tím. Všetkých som ich poznala. Tím Gai.

"Hojky, ľudkovia." Upútala som na seba ich pozornosť. Všetci sa ako na povele otočili. Pri niečom som ich vyrušila, súdiac podľa ich pohľadov plných hnevu.

"Ayumi, čo ty tu?" spamätala sa Tenten.

"Nechceš snáď povedať, že aj ty ideš na skúšky?" prišiel k nám Neji.

,,Jasné, prečo nie." Odpovedala som. Na dverách triedy číslo 302 bol vyvesený list. Prišla som k nemu a našla som svoje meno.

"To je menný zoznam. Nájdeš si svoje meno a sadneš si do lavice, kde je to číslo." Vysvetlil mi Lee.

"Vieš, že mi to došlo?" otočila som sa na neho. Pozrel sa na zoznam.

"No tak Neji je na dvadsiatke, Tenten má osem a ja so dostal štyridsaťdeväť ." Povedal k svojmu tímu. Potom sa tam znovu zahľadel. V jednom momente sa pozeral na zoznam, v druhom na mňa. "Úprimnú sústrasť." Povedal mi a položil mi ruku na rameno.

"Prečo?" nepochopila som.

"Si na trinástke."

"Ešte mi povez, že piatok trinásteho nechodíš von?" Lee je poverčivý.

"Nie, nemal by som?"

,,Vieš čo, radšej nič." Povedala som a otvorila som dvere do triedy. Zatiaľ tam nebolo veľa ľudí, asi len päť tímov. Prebehla som čísla na stoloch. Môj zrak skončil pri stole, najbližšie pri okne, a tým aj najbližšie pri skúšajúcich. A čo bolo najhoršie, sedela som tam sama! Ak som si predtým predstavovala, že budem odpisovať, tak teraz ľutujem, že som si nevyhlásila marodku. Smutne som si povzdychla a prišla som k lavici. Sadla som si, zložila som si na vrch ruky a na ne som si položila hlavu. Moje pravé vrecko z ničoho nič oťaželo. Prebralo ma to z mojich myšlienok. Siahla som dnu a vybrala som jeho obsah. Bol tam červený lak na nechty. V hlave sa mi blysol nápad. Ak by som si nalakovala dostatočne hrubú vrstvu, vzniklo by z neho zrkadlo. Síce slabé, ale lepšie ako nič. Hneď som sa do toho pustila. Dala som si asi päť vrstiev. Problém bol, že ten lak nechcel schnúť. Poobzerala som sa okolo seba. Nikto si ma nevšímal, tak som použila silu ohňa a nechala ich zaschnúť. O necelú minútu neskôr sa pred tabuľou zjavili skúšajúci profesori. Ani som si nevšimla, kedy sa trieda zaplnila. Prebehla som po tvárach prítomných. A potom som začula šteknutie. Otočila som hlavu tým smerom. Sedel tak Kiba a na hlavu mu sedel Akamaru. Takže tu musí byť aj Hinata a Shino. Ale už som nemala čas ich hľadať, lebo jeden z profesorov prehovoril.

"Volám sa Ibiki Morino. A od dnešného dňa sa stanem vašou nočnou morou." V hlave mi prebehli veci typu, že je expert na mučenie. Tak to sa ešte uvidí. "Späť k pravidlám. Dostanete testy a na nich desať otázok. Na prvých deväť máte čas na vypracovanie štyridsaťpäť minút. Na desiatu otázku tam je voľné miesto. Tú vám nadiktujem. Na jej vypracovanie máte čas pätnásť minút. Za správnu odpoveď dostanete jeden bod. Ale ak odpoviete zle stratíte desať bodov. Čiže sa nemôžete ani raz pomýliť. Ale ak vám bude nejaká otázka chýbať, skončili ste." Aha tak toto zmenili. Hodnotenie bolo iné. Ale tu o body nejde. Tu ide o získavanie informácii. "Ak vás trikrát prichytíme pri podvádzaní skončil celý tím. A nám jedno, že podvádzal len jeden." Zaškeril sa. "Ak chce teraz niekto odísť, má ešte príležitosť. Ale pamätajte, ak odíde jeden, potopí celý tím." Odmlčal sa. Chcel nám dať možnosť odísť. Nikto sa nezdvihol, tak pokračoval. "Test začínate riešiť presne o deväť nula nula. Ak niekoho prichytíme, že si test čo i len pozrel, skončil." Ako na povel sa skúšajúci rozišli po triede a rozdali nám testy. Keď skončili, usadili sa na stoličkách pri okne. Jeden z nich zastal rovno predo mnou. Pozerala som sa mu do tváre.

"Ach do hája!" zaklala som potichu. Myslela som si, že ma nebude počuť, ale mýlila som sa. Veď, čo by sa dalo čakať od Kakashiho? Takýmto tempom odpíšem tak veľké makové. Pozrela som sa na hodiny nad tabuľou. Nebolo ani pol. Ta tu budem len tak musieť sedieť a čakať.

Ručičky sa blížili k deviatej hodine. V triede panovala napätá atmosféra. Tušila som, že tu o chvíľu niekto vybuchne. Ejha! Ani sa som sa veľmi nemýlila.

"Ja to už nevydržííííííííím!!!!!!!!!!!!" preťal ticho zúfalý výkrik. Bolo o päť minút deväť. Už len vydržať päť minút a začali by sme s testom. "Musím vedieť otázky!!" pokračoval ďalej. V tom istom momente otočil papier a zadíval sa na otázky.

"Tak môžeš rovno vypadnúť. A zober so sebou aj celý svoj tím." Odpovedal mu pokojne jeden zo skúšajúcich. Dotyčný sa postavil a s ním aj ďalší dvaja. Znak na ich čelenkách prezrádzal, že patria do Kirigakure. V momente keď boli za dverami, sa ozval Ibiki Morino.

"Tak, čakanie máme za sebou. Je na čase začať s testom. Ako som už spomínal končíte presne o trištvrte na desať. Nedostanete ani o sekundu viac. Kto bude písať po skončení, skončil." Oznámil nám a pozrel sa na hodiny. Oznamovali o minútu deväť. Môj pohľad skončil sa sekundovej ručičke. Pozorovala som každý jej pohyb. Bola tak pomalá, mala som pocit, že stojí. "Začnite!" oznámil nám v rovnakom momente, keď sa dotkla sekundová ručička dvanástky. Všetci sme na povel otočili papiere. Zobrala som si do ruky ceruzku a pozrela som sa na otázky. Nevedela som sa v nich vyznať. Zdali sa mi neuveriteľne ťažké. Čítala som len prvú, ale nevedela som prísť na jej riešenie. Nepriateľský Shinoby stojí od stromu štyridsať metrov. Akú dlhú dráhu musí preletieť Kunai, ak ho hodím z toho stromu, ktorý je vysoký tridsať metrov? A na obrázku bola už len naznačená dráha to Kunaia. A potom som sa tresla do čela. Veď je to také ľahké!! Čistá matika a z nej len Pytagorova veta. Ale keďže sú hodnoty tridsať a štyridsať metrov, tak výsledná dráha bude päťdesiat metrov, lebo je to pytagorejský trojuholník. Ale Kunai letí po oblúkovej dráhe, tak tam stačí vypočítať obvod kruhu a vydeliť ho dvomi. Túto úlohu som zvládla ľahko. Pozrela som sa na ostatné. Už som vedela, čo mám hľadať. Matika, fyzika a biológia. Predmety, ktoré som zvládala ľavou zadnou. A to som si myslela, že veci, ktoré nás učili na škole, sa nám nikdy nezídu. Asi som sa mýlila. Hneď v druhej bola fyzika. Moja obľúbená (musí byť, keď som sa zúčastnila niekoľkých olympiád). Vypočítala som ju snáď ešte rýchlejšie, ako tú prvú. Ale tretia úloha už bola kameňom úrazu. Organická chémia. Vec, ktorú som nikdy nevedela poriadne pochopiť. Pozeral som sa k oknu. Sledoval ma tam pevný pohľad. Zodvihla som hlavu. sledovalo ma ďalšie pozorné oko. A potom som si všimla, že v Kakashiho čelenke sa odráža test chlapca za mnou. Tak predsa mi tu bude len na niečo dobré. Nechty som sa snažila nastaviť tak, aby som videla na otázky. Konečne sa mi to podarilo. Nanešťastie tú otázku ešte nemal. Prešla som teda na ďalšie. Keď som skončila, bolo niečo málo pred pol. Pozrela som sa teda na otázky chlapca. Už ju mal hotovú. Rýchlo som ju odpísala. Položila som ceruzku a pretiahla som si stuhnuté prsty. Usadila som sa pohodlnejšie na stoličke. Vystrela som si aj stuhnuté nohy. Cítila som na sebe neveriace pohľady. Ignorovala som ich. Ak prídu na spôsob ako to odpísať, fajn. Ja im v tom prekážať nebudem. Ale ešte musím predpokladať, že to mám správne. Rýchlo som to prebehla očami. Nevidela som v tom chyby. Ak niečo, tak to bolo niečo nepodstatné. Moja ruka sa začala hýbať. Prišla až k papieru a začala ho ťahať na stranu. Sústredila som sa. Zacítila som jemný tlak, spôsobený Chakrou. Musí tu byť aj nejaký bábkar. Druhou rukou som si ju chytila a sústredila som do nej Chakru. Keď v nej bolo dostatočné množstvo, všetku som ju naraz uvoľnila. Dúfala som, že to toho bábkara odradí.

"Čísla, dvadsaťpäť, jedenásť a päťdesiat skončili." Menovaný sa postavili a odišli. V tom momente všetok tlak na moju ruku skončil. Nenápadne som skontrolovala miesto za sebou. Ako som si myslela. Bolo prázdne. Určite to neboli ani prvý ani posledný. Aj som ich musela v tom zhone len prepočuť. Skontrolovala som hodiny. Stále som mala pätnásť minút čas. Teraz už len odrádzať prípadné odpisovanie. A môžem len dúfať, že si to nikto nevysvetlí zle.

Hodiny bežali veľmi pomaly. Zdalo sa mi, že stoja. Odrazila som ešte jeden podobný útok. Dúfala som, že neboli ďalšie, ktoré som si nevšimla. Skúšajúci vyhodili ešte ďalšie tri tými. Hodiny KONEČNE odbili trištvrte. Všetci už skončili. Po dlhom čase sa ozval "veľký šéf".

"Tak, ako vidím, už všetci skončili. A kto nie. Má smolu. Nech ihneď vypadne." Ako už veľa krát predtým, nám dal čas rozmýšľať. Zodvihol sa jeden zo skúšajúcich.

"Čísla dvadsaťdva, jeden a sedemdesiat vypadnite!" rozkázal. Menovaný sa zdvihli a z naštvaným pohľadom odišli.

"Tak, takto to dopadne, keď nepočúvate naše rady!" rozhliadol sa Ibiki po triede. Potom sa uškrnul. "Ak má ešte niekto chuť odísť, teraz pred desiatou otázkou, nech ihneď vypadne! Na rozmyslenie máte pätnásť minút." takéto návrhy neznášam. Pár ľudí sa zadvihlo. Ako náhle sa niekto zdvihol, niektorý zo skúšajúcich, nadiktoval aj ostatné čísla a všetci spoločne odišli. V mojom vnútri sa začal odohrávať boj. Ísť alebo nie? Koho dôveru vo mňa by som sklamala tým, že by som odišla? Určite by Tsunade bola jedna z tých. Koľko sa musela nadrieť, aby presvedčila radu, že som schopná byť Shinoby? A čo moji tréneri? Koľko sa pre mňa nadreli, aby ma naučili ovládať umenia Shinoby? Celých osem mesiacov (rátam aj liečenie) som sa snažila stať sa dobrým ninjom. A teraz by som ich mala za tých pár minút všetkých sklamať? Gai-sensei, ktorý sa radí Leeovu zásadou, byť silnejší ako včera, by mi povedal, že to bol nikto iný, kto porazil Leeho hneď tretí deň svojho tréningu. Kurenai-sensei. Stali sa z nás dobré kamarátky, aj cez ten vekový rozdiel. Ale ja som ju skôr brala, ako svoju druhú mamu. Kakashi-sensei, ktorý teraz na mňa dáva pozor, aby som veľmi nepodvádzala. S ním som dokonca trénovala dvakrát. Ako veľmi mi pomohol s mojím tréningom Seinjutsu. Dokázala by som sa im pozrieť do očí, keby som sa teraz nerozhodla správne? Ako veľmi by sa na mňa hnevali, keby som teraz skončila? Hneď v prvý deň skúšok. Asi by boli veľmi naštvaný. Vybavili sa mi texty piesní, ktoré som za svojho predošlého života počúvala. Hlavne jedna. Tsubomi. A jej refrén.

Kono saki ni tsuzuku michi ni wa
Hana ga saite iru darou ka?

Magari michi ookute mayou koto...
Konna koto aru darou ka

Sukoshi furueteru kokoro to karada
Sugoku fuan da

Naka nainda dekirunda
Kowaku nanka nainda
Nandomo ii kikasetanda
Naka nainda dekirunda
Kowaku nanka nainda
Tsuyoki de inai to
Kuzurete shimau ki ga shite

Furi dashita ame ga kokoro ni
Hana sakasete kureru kara

Me no mae ga mie nakunatte mo
Kono michi wo aruku kara

Daremo hitori ja nai
Sasae atte ikite irunda

Make nai kujike nai
Dekinai koto wa nanimo nai
Nandomo ii kikasetanda
Make nai kujike nai
Dekinai koto wa nanimo nai
Tsuyoki de inai to
Kuzurete shimau ki ga shite

Fuan nante kiete shimaeba...
Ii

Naka nainda dekirunda
Kowaku nanka nainda
Nandomo ii kikasetanda
Make nai kujikenai
Dekinai koto wa nanimo nai
Subete wo uketomerareru to
Sou chikau kara

Rozkvitajú kvety na ceste, ktorá nás čaká
Keď sa tá cesta tak veľmi splieta a odbočuje,
Je normálne sa spliesť, nie?
Moje telo a duša sa chvejú, z toho ako som nervózna.

Nebudem plakať, zvládnem to, nebojím sa!
Už som si povedala miliónkrát.
Nebudem plakať, zvládnem to, nebojím sa!
Pokiaľ nebudem silná tak viem, že sa zrútim.

Dážď sýty, kvety v mojom srdci.
I keď neviem,
kam to vedie,
pôjdem ďalej touto cestou.

Nikto nie je sám.
Všetci máme niekoho, kto nás podporí.

Neprehrám, nebudem váhať, nie je nič čo nezvládnem!
Už som si povedala miliónkrát.
Neprehrám, nebudem váhať, nie je nič čo nezvládnem!
Pokiaľ nebudem silná, tak viem, že sa zrútim.

Prajem si, aby nervozita zmizla.

Nebudem plakať, zvládnem to, nebojím sa!
Už som si povedala miliónkrát.
Neprehrám, nebudem váhať, nie je nič čo nezvládnem!
Prisahám, vydržím to všetko!



Nie. Ja nesmiem skončiť! Ja sa MUSÍM dostať do finále!! Zo mňa sa musí stať Jonin!! Z novou odvahou som otvorila zatvorené oči. Teraz neodídem nech bude, čo bude! Hodiny ukázali o dve minúty desať. V mojich úvahách som stratila všetok čas, ale ja neodídem.

"Tak, chce ešte niekto odísť? Teraz má na to poslednú šancu. Ale ak teraz odíde bude mať možnosť stať sa Chuuninom. Ale ak sa rozhodne zle, už NIKDY sa nestane Shinoby! Rozhodnite sa." Nariadil nám. Už som povedala, že neodídem.

"Tak dobre." Zlomyseľne sa uškrnul. "Všetci, čo ste tu ostali," liezlo to z neho ako z chlpatej deky. "Ste týmto" bože už to nenaťahuj!! "Úspešne ukončili prvú časť Chuuninskych skúšok. Gratulujem!" Č-č-č-čo????????? Ja tomu neverí!!!!!!!!! Ja som prešla!!!! V mojom vnútri sa odohral malý výbuch smiechu. Ale navonok som nedala nič veľké poznať. Snáď okrem úsmevu. Videla som, že Ibiki niečo hovorí, ale nevnímala som čo. Bola som zahrabaná vo vlastných myšlienkach. A tie sa všetky točili okolo toho, že som prešla.

"Dobrý deň!! Čerstvý absolventi, som Mitarashi Anko!!" predstavila sa žena, ktorá priletela ako riadená strela. Za ňou sa objavil veľký neónoví nápis, na ktorom bolo jej meno. "A som skúšajúci pri druhej skúške. Poďte, prosím, za mnou." Vyzvala nás a vyšla z triedy. My sme ju nasledovali poslušne ako husi. Zastavila sa pred jedným cvičiskom. To cvičisko som dobre poznala.

"Toto je cvičisko štyridsaťštyri. Tiež známe ako les smrti. Toto cvičisko má rozlohu okolo deväťdesiatpäť metrov štvorcových. V strede sa nachádza jedna veža. To je váš cieľ." Prepálila nás pohľadom. Tými slovami len potvrdila moju myšlienku. "Zajtra o deväť nula nula tu začne druhá skúška. Budete medzi sebou bojovať o zvitky Neba a Zeme." Oba sa jej ukázali v rukách. "Každý tím dostane jeden zvitok. V lese musí naraziť na tím, ktorý ma ten druhý zvitok. A potom ho bezpečne dopraviť do veže. Z toho vyplýva, že aspoň polovica z vás vypadne."

"Ako mám stihnúť zobrať niekomu zvitok a dostať sa k veži za jeden deň? To je nemožné!" ozval sa niekto z davu.

"Ja som nepovedala, že tam budete len jeden deň. Strávite tam týždeň. Musíte sa o seba postarať sami." Prepálila dotyčného pohľadom. "Zajtra tu všetci budete o osem nula nula. Kto príde neskôr len o minútu, automaticky končí. Uvidíme sa zajtra o ôsmej." Z tými slovami zmizla. Všetky ostatne tímy sa začali rozchádzať. Ja som sa pobrala do Ramnenbaru. Aspoň malá oslava tohto víťazstva. A ešte sa musím pripraviť na zajtrajšok. Mám pred sebou dlhý zvyšok dňa.





Tá pieseň je Naruto movie 3 ending. Jej znenie je tu Tsubomi
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Gaara z púšte Gaara z púšte | 4. září 2009 v 10:28 | Reagovat

tak ked som to čítal tak som vedel že už prejde  :-D bolo to super,ten Ibiki je drsňák  :D aj na tom obrázku vyzerá hrozivo,ide z neho strach  O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama