11. Chuuninske skúšky: Les smrti

28. srpna 2009 v 11:14 |  Splnené sny
Kedže to od veľa ľudí dnes neočakávam, tak to budem musieť povedať sama.VŠETKO NAJLEPŠIE K NARODENINÁM!!! Áno, dnes mám narodeniny. A pre to aj ďalšia časť. Jediná, ktorú mám rozpísanú. A tiež som si povedala, že keď mi nepíšete komentáre, tak za to asi moje poviedky nestoja, ale mne je to jedno!! Budem sem pridávať poviedky aj naďalej.

Skúšky pokračujú.

Ráno som nechcela byť tá, ktorá by meškala. Bolo už pol ôsmej a ja som už kráčala ulicami Konohy - môjho nového domova. Je to síce neuveriteľné, ako tne čas letí, ale o chvíľu tu budem rok. Už to bude desať mesiacov. Ach jaj. Ten čas je ale rýchly. Môj čas nad rozmýšľaním nad minulosťou, definitívne skončil. Začali sa predo mnou črtať obrysy Lesa smrti. Aj takto skoro tu už bolo niekoľko tímov. No, tak tu nebudem ani prvá, a ani posledná. Z nejakého mne neznámeho dôvodu ma to potešilo. Prišla som pred cvičisko. Bolo tu čulo. Až nepríjemne.

"Tak tu si!" pribehol ku mne Kiba. Akamaru zaštekal. Poškrabala som ho za ušami. "Už sme si mysleli, že neprídeš."

"Prečo?"

"Každú chvíľu by mala prísť Anko-sensei." Vysvetlila mi Hinata.

"Ahoj všetci!" pozdravila nás Anko. "Dúfam, že ste sa všetci poriadne pripravili." Zvolala zvesela. "Hej, vy tam vzadu, čo ste teraz prišli, môžete rovno odísť. Skončili ste!" povedala práve prichádzajúcemu tímu. Vypadali, že chcú protestovať, ale ona ich už nevnímala. "A vás ostatných vítam na druhej skúške! Rozdajte si tieto papiere a vyplňte ich. Potom ich odneste k tamtomu stanu a od nich dostanete jeden zvitok. Nakoniec dostanete číslo. Do cvičiska vstúpite na môj povel. Pustia vás tam títo Chuuninovia (ako sa to skloňuje??? To asi v pravidlách slovenského pravopisu nenájdem). A vo veži tiež vstúpite do tej brány. Budeme vás sledovať. Ak nikto vstúpi niekde inde skončil. Môžete začať." Vôbec sa cez svoju reč nezastavila. Nemala som o tom ani len poriadne čas rozmýšľať. Zrazu ku mne prišla kopa papierov. Jeden som si zobrala a ostatné som podala Hinate. Len zbežne som si pozrela otázky. Nevypadali zložito. Skôr len ako nejaká anketa. Niekomu som potiahla pero, vyskočila som na jednu vetvu stromov, ktoré tu boli a začala som písať.

Názov tímu: Bola hneď prvá otázka.... políčko som nechala prázdne.

Meno Senseia: A to mám dať akože všetkých? No tak asi budú trošičku prekvapený... Nevadí!! Vždy som bola optimista. Začala som písať po poradí.
Maito Gai, Yuuhi Kurenai, Hatake Kakashi, Tsunade-sama.

Meno: Hovorí sa, že prvá otázka je najľahšia...
Ayumi
Ďalšie otázky sa už museli škrtať.

Kekkei Genkai zaškrtla som možnosť "žiadna". No aspoň o nej neviem.

Ak si na predchádzajúcu otázku uviedol/a zápornú možnosť, na ďalšie už odpovedať nemusíš.

Tým pádom som skončila. Zoskočila som zo stromu a poobzerala som sa okolo. Hotový ešte nebol nikto.

"Ak už ste skončili, odneste to do tamtoho stanu." Povedala ako na zavolanie Anko. Prišla som k nemu. A chvíľu som počkala. Nehodlám tam nikoho načapať, aby ma potom obvinili z podvádzania. "Môžeš ísť dnu." Ozvala sa mi za chrbtom Anko. "Zatiaľ tam nik nie je."

"Ďakujem." Usmiala som sa na ňu a vošla som dnu. Papier som položila na stôl. Hneď ho jeden zo skúšajúcich prevzal. Ako som predpokladala, veľmi sa mojim odpovediam divil. Ale nič nehovoril. Bez všetkého mi podali oba zvitky. Dosť nechápavo som sa na nich pozrela.

"Rozkaz od Tsunade-sama." Vysvetlili mi.

"Aha." Zobrala som zvitky a pomocou Chakry som ich premenila na vejáre. Strčila som ich do vrecka na Shurikeny. Nemusí hneď každý vedieť, že mám oba.

"Vytiahni si číslo." Povedal jeden a podal mi čiernu kapsičku. Strčila som dnu ruku a chvíľu som sa prehrabovala. Vytiahla som ju.

"Aké je to číslo?" spýtal sa ma druhý.

"Trinásť. Zase!" vzdychla som. Do nejakého papiera si zapísal moje meno a číslo.

"Dobre. Môžeš ísť." Povedali. Aj tak som už bola skoro vonku. Ešte som rýchlo strčila papierik do vrecka. Pred vchodom sa už začínala tvoriť rada. Obišla som ich. Prešla som k stromu, na ktorom som sedela a oprela som si oň hlavu. Keďže som mala oba zvitky, mohla som hneď ísť k veži. Len aby som nemala potom nejaké problémy. Opäť som vyskočila na vetvu. Pre takýto prípad som sa pripravila. Poobzerala som sa či ma niekto nesleduje. Všetci boli zaujatý čakaním v rade, alebo ešte vyplňovaním papierov. Mala som voľnú cestu. Ešte raz som sa obzrela a vytvorila som klon. Okamžite vedela, čo má robiť. Obrovskou rýchlosťou sa rozbehla domov. Ja som zoskočila zo stromu, aby som nepútala na seba pozornosť. O pár minút sa mi nad hlavou ozvalo jemné písknutie. Skontrolovala som, či to niekto počul. Našťastie nie. Pozrela som sa hore. Ako som čakala, bol tam môj klon. Odvolala som ho a do rúk mi spadol ruksak. Pripravila som si ho ešte včera večer. Nasadila som si ho. Už zostáva len čakať.

Keď ste zahĺbený vo svojich myšlienkach, tak nedokážete vnímať čas. Presne ako ja teraz. Tak som sa do sebe ponorila, že som ani nevnímala, že už všetci skončili.

"Ako vidím, už máte po odpovediach." Pritiahla Anko našu pozornosť. Neochotne som sa odlepila od stromu a prišla som bližšie. "Tak by sme už aj mohli začať." No hurá!!! Už som si myslela, že tu skysnem až do staroby. Chuuninovia za ňou ožili. Každý sa k nikomu presunul. Jeden zastal aj za mnou. "Odprevadia vás pred vašu bránu. Vstúpite dnu presne o pätnásť minút. Rozchod!" zavelila. Všetci sa rozbehli popri oploteniu.

"Tak poď ozval sa za mnou hlas." Chuunin za mnou sa pohol. Poslušne so ho sledovala. Zastavili sme sa až pred jednou bránou, na ktorej bola napísaná veľká trinástka. Tak zase môže zomierať od nudy. No zrejme sme šli dlhšie, ako som si myslela.

"Choď dnu." Povedal mi Chuunin.

"Čože?" spýtala som sa.

"Rozkaz od Tsunade-sama. Máme ti pomáhať, kde to len bude možné. Tak ti dávam náskok bež!"

"Aha, takže to, že mi pri prvej skúške dala nad Hlavu Kakashiho-senseia mám brať ako pomoc?"

"To bolo rada nie ona. A už choď, lebo si to rozmyslím!" zavelil prísne. Takže už protestovať nebudem. Vbehla som dnu a vyskočila na strom. Skákala som tam dlho, dokiaľ som nebola na jeho vrchole. V diaľke som zbadala vežu. "Skokmi" som to odhadovala tak na hodinu, nanajvýš dve, cesty. Mala by som tak byť ešte pred obedom. Pustila som vrcholec a zahryzla som si do pery. Neodolala som a pustila som a voľným pádom dole. Bol to prekrásny pocit. Cítila som sa voľná ako vták. Očami som všetko sledovala. Všetko bolo ako zelená škvrna od farieb. V poslednom momente som sa chytila vetvy čím som stlmila pád. Na zem som dopadla jedným kolenom na zem a druhé zostalo tesne nad zemou. Skoro by sa dalo povedať, že sa klaniam. Postavila som sa a oprášila som si prach z kolien. Išla som hlbšie do lesa. Čím hlbšie som bola, tým viac tam bolo stromov a s nimi aj tma. Išla som už asi pol hodinu, keď som počula zašušťanie. Rýchlo som sa otočila a len tak-tak som sa vyhla trom letiacim Kuaniom.

"Si dobrá." Začula som niekde z lesa hlas. Bol chlapčenský. Človek, ktorému patril, nemohol byť starší odo mňa.

"Ale nie dosť!" ozvalo sa nejaké dievča. Zase som uvidela letiace Kunaie. Teraz som ich ale chytila a hodila som ich na miesto, odkiaľ prišli. Vytiahla som saysi a pripravila som sa na boj. Na zemi pod miesto, kde som hodila Kunaie, dopadla kvapka krvi. Takže som trafila.

"Nebudeš útočiť na nežnejšiu tretinu!" ozval sa tretí, chlapčenský hlas. Objavil sa tesne za mnou, ale ja som jeho útok ľahko vykryla a odhodila som ho k jednému stromu. Z iného miesta sa objavil druhý chlapec, ale tiež skončil v jednom strome. Z pravej strany sa na mňa vrhlo to dievča. Mala obviazaný bok. Jej útoku som sa vyhla a zaútočila som na ranu. Dopadla tesne k nim. Všimla som si ako jej z rany tečie krv. Až teraz som si ich poriadne prezrela. Dievča som spoznala hneď. Sedela pri vedľajšom stole na prvej skúške. Mala hnedé, skoro až červené vlasy s mierne ružovým nádychom a zelené výrazné očí. Chlapci sa na seba dosť podobali. Povedala by som, že sú bratia. Až ne to, že jeden mal čierne vlasy a druhý ich mal svetlo hnedé. Obaja mali čierne oči. Až teraz som si všimla ich čelenky. Boli z Amegakure. Tá nepatrí medzi tie najsilnejšie, tak by som ich mohla šetriť. Vytiahla som vejáre, pravé vejáre. Zložila som ich medzi ruky a urobila som pečate. Roztvorila som ich a vyvolala som veternú smršť. Zvitok Zeme im pri tom vypadol. Nebudem ich už viac trápiť. Zobrala som zvitok, vyskočila som na strom a uháňala som preč. Už so ho nemenila. Skákala som ďalej po stromoch. Nechcela som riskovať ďalší súboj. Ozvalo sa šteknutie. Spomalila som. Z ničoho nič všetko sčernelo. Tá čierňava sa hýbala. Jasne. Chrobáky.

"Shino, odvolaj ich, alebo ich spálim." Zavolala som na neho. Nestiahli sa. Práve naopak. priblížili sa viac ku mne. "Ako chceš. A nehovor, že som ťa nevarovala!" pripravila som si ohnivé Seinjutsu. Za necelú sekundu ľahli popolom. Prestala som dávať pozor. Ucítila som poriadnu ranu do chrbta. Keď som po nej otvorila oči, ležala som na zemi. Bola hlboká noc. Zrejme ma tá rana omráčila. Skúsila som si sadnúť, ale ta rana ma neuveriteľne bolela. Nakoniec sa mi podarilo posadiť sa, ale musela som sa premáhať, aby som nevykríkla bolesťou. Uvidela som na zemi pred sebou malí papierik.

Prepáč, Ayumi, ale tu sa aj z najlepších priateľov stávajú najväčší nepriatelia. T8.
Bolo na ňom naškrabané. T8. To musia byť určite Hinata, Kiba a Shino. Radšej ani nechcem myslieť, čo mi spôsobilo tú ranu. ZVITKY!! Preletelo mi v hlave. Zvitok, ktorý som zobrala tomu tímu som nemala. Ale moje dva boli v poriadku. Zdá sa, že môj malý trik vyšiel. Začala som si liečiť ranu na chrbte, niekde medzi lopatkami. Veľmi zle sa mi k nej dostalo, ale keď som tam už bola ucítila som niečo vlhké. Pozrela som sa na ruku. Bola zakrvavená. Musím to zo seba dostať, lebo sem niekoho prilákam. Z neuveriteľnými bolesťami som sa postavila a vyskočila som na strom. Potešila som sa, keď som uvidela vodopád a pod ním jazero. Po stromoch som sa k nemu dostala za niekoľko sekúnd. Zakrvavené tričko som si vyzliekla presne ako som si dala dole sukňu a čižmy (pozn. autora: ak ste si všimli obrázok pri 8. kapitole, tak mám na mysli presne to isté oblečenie). Zostala som len v spodnom prádle. Pomaly som vošla do vody. Nebola až taká studená, ako by sa pri svite splnu zdalo. Keď som bola do pol pása vo vode, už som to nevydržala naťahovať a skočila som do nej. Aj cez tú bolesť som chcela plávať. Doplávala som až k vodopádu. Postavila som sa pod neho. Bola to taká príjemne masírujúca sprcha. Zmyla som krv z rany a vrátila som sa do jazera. Nepotrebovala som prechladnúť. Vyšla som von a osušila som sa uterákom, ktorý som vytiahla z ruksaku. Potom som si obliekla sukňu a obula som si čižmy. Z ruksaku som si ešte vytiahla náhradné tričko a obliekla som si ho. Ale pred tým som si ranu natrela masťou, ktorú som dostala od Tsunade. Nakoniec som si tú ranu nejakým zázrakom stiahla a obliekla som si tričko. Z môjho vnútra sa ozval nepríjemný zvuk. Okolo jazera bolo dreva dosť, tak som trochu pozbierala a spravila som oheň. Hodila som naň aj krvavé tričko. Z batohu som si vytiahla sendviče. Hneď som zjedla dva. Môj zrak padol na niečo červené pod jedným zo stromov. Oči mi museli žiariť ako dve obrovské slnká. Boli to totiž lesné jahody! Bez zaváhania som si k nim sadla a začala som jesť. Boli neuveriteľne sladké. Po chvíli na kríčku už nebolo nič. Z povzdychom som prešla k ohňu, ktorý medzi časom začal hasnúť. Prihodila som naň pár driev a ľahla som si k nemu. Spala som len na pol oka. Musela som byť čulá, ak by sa niečo stalo.




Ráno som sa zobudila ešte pred východom slnka. V noci som sa veľmi nevyspala. Veď som to ani nemala v pláne. Rana na chrbte už tak veľmi nebolela. Zlikvidovala som dôkazy, že tu bol oheň a vydala som sa k veži. Cestou som nikoho nestretla. Dorazila som tam asi za hodinu. Našla som dvere, na ktorých bolo číslo trinásť a vošla som dnu. Bola tam tabuľa s nápisom. Naozaj sa mi to nechcelo všetko čítať, tak som len vytiahla zvitky, premenila som ich naspäť a otvorila som ich. Začalo sa z nich dymiť a tak som ich hodila na zem.

"Ahoj, Ayumi. Akú si mala cestu?"

"Kurania-sensei." Povedala som prekvapene. Potom som sa spamätala. "Ušla." Priznala som.

"Prečo?" spýtala sa starostlivo.

"Váš tím ma zmlátil, preto." Vysvetlila som trochu nahnevane. A to som sa hnevala na seba, že som nedávala pozor.

"Choď si to nechať ošetriť. A keď už si tu, tak držím palce, aby si sa tým Chuuninom stala!" povedala, povzbudivo sa usmiala a zmizla. Vzdychla som si a išla som hľadať ošetrovňu. Našla som ju ľahko. Jemne som zaklopala na dvere.

"Ďalej!" ozval sa známi hlas. Vošla som dnu a uvidela som Sakuru. "Ayumi, teba som tu nečakala." Priznala.

"A ja som nečakala, že tu ty budeš ošetrovať." Keď ona tak aj ja.

"A čo sa vlastne stalo, že si zaplávala na ošetrovňu?" spýtala sa ma. Bez všetkého som si sadla na posteľ a vyzliekla som si tričko.

"Niekto z tímu osem ma zmlátil." Vysvetlila som jej. Pomaly mi dala dole obväz.

"Tak na toto sa musí prísť pozrieť Tsunade-sama." Povedala. "Hneď ju privediem." Povedala a zmizla za dverami. Takže to bude zlé. Snáď nebudem musieť skončiť. Na dvere niekto zaklopal. Neozvala som sa. Teraz som tu pacient ja. A pre istotu som k nim bola otočená chrbtom.

"Sakura, prišla už Ayumi?" vletel dnu Kakashi. Škaredo som sa cez plece na neho zamračila. Za ním sa objavila Tsunade.

"Kakashi!" zavrčala. Zdrapila ho za plece a vyhodila ho za dvere. Nad jej vraždiacim výrazom som sa musela v duchu zasmiať. "Ayumi." Povedala milšie. "tak sa na teba pozrieme." Povedala a prišla ku mne. Priložila mi ruku na chrbát. Cítila som malé množstvo Chakry, ako mi prechádza cez chrbát.

"Takže..." dožadovala som sa odpovede. Už mi liezlo to ticho na nervy. Mlčala už viac ako päť minút.

"Tá spálenina je zlá." Povedala z povzdychom. "Pár dní si tu poležíš. Do hlavných zápasov budeš v poriadku." Povedala mi. No takže je to ešte horšie ako som čakala. "Ľahni si." Prikázala mi. Neodvážila som sa neposlúchnuť. Zacítila som, ako mi do okolia rany niečo pichá. "Len ti to musím umŕtviť." Povedala. O pár sekúnd som cítila, ako celé to miesto trpne. Zacítila som len chlad kovu. A už viac nič.

"Prepáč, ale musela som ťa aj uspať." Usmial sa na mňa Tsuande. "Vypadala si ako mŕtvola."

"Čože?" dostala som zo seba.

"Spala si dva dni. V tej spálenine bol aj jed. Museli sme ho z teba dostať. Ukázalo sa, že môže spôsobiť infarkt." Jej slová mi dochádzali pomaly. "Kto ti to urobil?" spýtala sa ma.

"Niekto z tímu osem." Povedala som. Zamračila sa.

"Prišli len pred hodinou. A povedali, že ťa za celý čas v tom lese nevideli." Povedala mi.

"Kde mám veci?" spýtala som sa. Ten papierik som si našťastie nechala. Doniesla mi tričko aj sukňu. Z vrecka na sukni som ho vytiahla a podala som jej ho. Zamračila sa na neho.

"Už len jeden deň. Pochybujem, že niekto príde..."

"Počkať!!! Jeden deň??" bola som si istá, že od začatia skúšky ubehli štyri maximálne päť dní.

"Áno. Ty si prišla na štvrtý deň. Nespomínaš si na to?" spýtala sa ma.

"Nie." Priznala som. Ešte viac sa zamračila.

"Čo si PRESNE za tie dni, čo si bola v lese robila?"

"Vošla som dnu, pozrela som sa kde je veža a šla som k nej. Mohla som si to dovoliť, lebo som mala oba zvitky za čo vám musím poďakovať. Ale k veci. Po nejakom čase som natrafila na jeden tím. Zaútočili na mňa, ale nemali šancu. Zobrala som im zvitok a išla som preč. Po niekoľkých minútach začalo všetko černieť. Uvidela som Shinove chrobáky. Všetky som ich spálila. Nedala som na sekundu pozor a zacítila som tú ranu. Keď som sa prebrala bola noc. Zistila som, že mi tá rana krváca. Išla som k jazeru, aby som si z nej zmyla krv. A hneď ráno som išla k veži. Prišla som sem, pomocou zvitkov som zavolala Kureani-sensei, a prišla som na ošetrovňu." Namáhavo som si oddýchla. Tsunade sa mračila čím ďalej, tým viac.

"Prípravné skúšky sa konať nebudú. Takže hneď ráno, ťa tím s lekárskym Ninjom odvedie späť do Konohy. Tak pôjdeš do nemocnice a zostaneš tam aspoň týždeň. Potom sa už budeš môcť pripravovať na hlavná zápasy. Ale s citom!!" zdôraznila a odišla. Medzi dverami sa zastavila. "Ešte si pospi." Povedala a odišla. To mi ani vravieť nemusela, lebo som hneď zaspala.




Ráno ma zobudila Sakura. Doniesla mi raňajky a odišla. Ešte mi povedala, že sa mám obliecť, a že o hodinu vyrážame. Podotýkam. Povedala "vyrážame" čiže ma bude mať na krku ona ak sa mi niečo stane. O hodinu som už bola pripravená vyraziť. Prišla po mňa Sakura. Vyviedla ma na chodbu, kde už čakal Kakashi a ďalší dvaja, ktorých som nepoznala.

"Tak nech to máme už za sebou." Povzdychla som si a vyšla som prvými dverami von. Vyskočila som na strom. Ani som nevnímala, či ma sledujú. Skrátka som išla a kašľala na všetko.

K hlavnému vchodu do cvičiska sme dorazili až večer. Museli sme ísť teda riadne pomaly. Radšej som ani nemyslela na to, že pravdepodobne som to bola ja, kto ich zdržoval. A okrem toho, nič sa nikomu nestalo. Takže tu boli zbytočný. Priviedli ma až pred nemocnicu. Tam sa všetci rozišli. Teda až na Sakuru, ktorá pri mne zostala. Začínala byť už poriadne otravná. Doviedla ma do nejakej izby. Ľahla som si na posteľ. V ten moment mi niečo pichla a ja som už viac o sebe nevedela...


Podľa mojich predstáv, takto vypadal tím, ktorí Ayumi napadol.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Gaara z púšte Gaara z púšte | 3. září 2009 v 8:43 | Reagovat

ahoj  :D som mierne pokročilý autor poviedok  :D čítal som úplne prvú tvoju poviedku a bola super  8-) takže čítam od konca aby som sa nestratil  :D chvíľu to potrvá kým sa dostanem na začiatok  :D

2 Gaara z púšte Gaara z púšte | 9. září 2009 v 7:28 | Reagovat

hmmm...tak to bolo zaujímavé  :D super...a myslím si že to bol tenistý tým čo napadol Ayumi  :-? tým 8 by jej to nespravil  :D museli použiť premena alebo transformačné jutsu  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama