9. Príprava na skúšky

28. července 2009 v 21:23 |  Splnené sny
Na Ayumi čakajú Chuninske skúšky... Zvládne prípravu na ne??








Od mojej poslednej návštevy u Tsunade, ubehli tri dni. Tie dni som nemala čas na tréning. Najmä, lebo som musela pomáhať v nemocnici. Buď mi to chcela Tsunade poriadne znepríjemniť, alebo si so mnou chcela dať ešte viac námahy. Aj keď o tej druhej možnosti veľmi pochybujem. A v nemocnici som sa cítila zbytočná. Moja práca za posledné dni spočívala len v preberaní starých spisov. Desať, dvadsať ročné spisy. Polovica z tých ľudí bola už mŕtva. A ta, ktorá nebola, zradila dedinu. Tichu miestnosť preťal môj vzdych. Zvesila som hlavu. Zatvorila som boľavé oči a započúvala som sa do ticha. Po dlhej chvíli som oči zas otvorila, ale hlavu som nechala sklopenú. Zrak mi padol na jednu zložku. Tvár na jen sa mi na niekoho podobala. Odhrnula som zložky, ktoré ju zakrývali. Spoznala som tvár staršieho chlapca v mojom sne. Otvorila som zložku a na prvej strane som prečítala meno
"Uchiha Itachi." Povedala som nahlas. Keď bol jeden z nich Itachi, tak potom ten druhý musel byť "Sasuke." Hlas mi pomaly zlyhával. Spamätala som sa. Začítala som sa do zložky. Žasla som nad jeho fyzickou kondíciou. Dokonale fyzicky zdatný. Jeho zložku som si prečítala asi päťkrát.
"Ayumi, ešte si tu? Myslela som si, že už si dávno odišla." Prebrala ma až ruka na ramene. Pozrela som sa na osobu, ktorej patrila. Bola to Rie. Milo som sa usmiala.
"Som. Ešte ma nik neprišiel vyhnať." Vrátila mi úsmev.
"No tak to ber tak, že som ťa prišla vyhnať. Pred chvíľou odišla Tsunade-sama. Odkázala, že už môžeš ísť. Prepáč, ale mám veľa práce. Rada by som si s tebou poklebetila ale..." prerušila ma, keď videla, že chcem niečo povedať. Ani som jej nestihla poďakovať a už bola preč.
,,Milé." Povedala som si. Odložila som zložky bo jednej z poličiek, ktoré boli v neďalekom stole. Rozdelila som ich podľa abecedy. Poslednýkrát som sa pozrela na Itachiho zložku. Odložila som ju na miesto a odišla som. Cestou som sa túlala. Chcela som si usporiadať myšlienky. Nestačila mi na to cesta. Rozhodla som sa, že doma si zaplávam. Ako som povedala, tak som aj urobila. Prešla som k skleneným dverám vedúcich do záhrady. Chcela so ich otvoriť, ale potkla som sa.
"Čo do..." nedopovedala som, keď som si všimla koberec. "Prečo by som sem dávala koberec?" spýtala som sa samej seba. "Ako je možné, že som si ho do teraz nevšimla?" napadla ma ďalšia otázka. Odhrnula som ho. Boli pod ním padacie dvere. "Čože?" čím ďalej, tým viac otázok. Otvorila som ich. Objavili sa pod nimi schody. V malom boji za vstup, alebo za zabudnutie na tie dvere, vyhrala zvedavosť. Vstúpila som na prvý schod. Celé schodisko sa rozsvietilo. Zamrazilo ma, ale pokračovala som v ceste. Vstúpila som do podzemnej chodby. Rozsvietilo sa ďalšie svetlo. Na stenách boli sklenené vitríny. Boli plné najrôznejších zbraní. Môj zrak padol na pár vejárov. Prešla som k jednému z nich. Roztvorila som ho. V prvom momente ma objala vlna úžasu. Skontrolovala som zase prvý dojem. Nie, nemýlila som sa. Kostru tvoril môj najobľúbenejší prvok - titán. Spojené boli tým najjemnejším hodvábom, ale cítila som v ňom aj ľan. Zložila som ho a strčila do vrecka na Shurikeny. Skontrolovala som aj ďalšie páry. Všetky boli rovnaké. Môj zrak ďalej padol na pár sais (neviem, či je to správne. Kto bude vedieť, nech napíše do komentárov). Zobrala som ich do rúk. Tie boli zo striebra. Až na rukoväť. Tá bola z titánu a zdobená tromi farebnými krištáľmi. Prekvapila ma ich hmotnosť. Boli až neuveriteľne ľahké. Aj tie som strčila k vejárom. Na stene, oproti schodom, bola knižnica. Prešla som k nej. Knihy boli staré a viazané v koži. Náhodne som jednu vybrala. Nebol na nej názov, tak som ju otvorila kam mi padol prst. Nemusela som ani nič čítať. Podľa obrázkov som spoznala Seinjutsu. S úsmevom som ju zatvorila a položila som ju na stôl. Aspoň trochu si zlepším moje techniky. V ďalšej knihe boli rôzne Justu na všetky podstaty Chakry. Zatvorila som ju a položila ju na prvú knihu. No keď som otvorila tretiu knihu, úsmev sa mi vytratil z tváre. Stačilo sa pozrieť na obrázok a spoznala som Orochimarovu reinkarnačnú techniku. Opäť na zamrazilo. "To je... Kinjutsu." Došlo mi. Tú knihu som vrátila na miesto. Zavrtela som hlavou a zabudla som na ňu. Spomienky sa vrátili v ďalšej knihe. Otvárala som knihy jednu za druhou. Vo všetkých boli Kinjutsu. Prestala som to skúšať. Zobrala som dve pripravené knihy a vyšla som s nimi von. Ako náhle som sa ocitla pred sklenenými dverami, svetlo v tuneli sa zhaslo. Zatvorila som padacie dvere, zakryla som ich kobercom a knihy som odniesla do mojej izby. Tak som ich hodila na posteľ a vrátila som sa pred dvere. Teraz mám počas plávania možnosť rozmýšľať o ďalších veciach. Napríklad, ako sa ku mne dostali knihy točiace sa okolo Seinjutsu a Kinjutsu. Prešla som k bazénu, zhodila som zo seba všetky veci (až na spodné prádlo) a skočila som do vody. Opäť bola rovnako teplá ako okolitý vzduch. Plávala som a plávala. Po päťsto metroch som prestala počítať, ale žeby som pocítila nejaké nové nápady okolo mojich snov, veľmi povedať nemôžem. Netuším, koľko som preplávala, ale zrazu som zastala na okraji a už som nedokázala nájsť tú silu pokračovať. Vyliezla som teda von z vody a zamierila som do svojej izby.
"Čo, do čerta, má toto znamenať?!" zanadávala som. Koberec za sklenenými dverami bol preč! Kľakla som si na zem a skontrolovala, či sa mi to len nezdá. Nie, bola tam pevná zem. A necítila som ani žiadnu Chakru. Určite to nebolo ani Genjutsu. Moja hlava bola plná najsprostejších myšlienok, že chcela prasknúť. Plávať som išla, len aby som si prečistila hlavu, a teraz v nej mám ešte viac otázok. Ja som ale zvláštny prípad! Dala som si poriadnu facku, len aby som už na nič nemyslela. Pomohlo to. Bola som schopná odísť od sklenených dverí a prejsť do svojej izby. Prešla som rovno do kúpeľne. Napustila som si horúcu vodu. Za tu chvíľu čo som von z bazéna, som poriadne zamrzla. Vaňa bola o chvíľočku plná. Zhodila som zo seba zvyšné oblečenie a vhupla som do vane. Voda sa v prvom momente zdala horúca, no po čase som si zvykla.

Ani som si neuvedomovala, ako ten čas letí. Vo vode som začínala mrznúť, tak som usúdila, že je na čase ju opustiť. Rýchlo som zo seba zmyla penu, v ktorej kúpanie tak milujem, osušila som sa a prešla som do izby. Pohľad von oknom ma prekvapil.

"Ja som zaspala?" spýtala som sa udivene. Jasné, že hej, ty inteligent!! Udelilo mi lekciu moja otravnejšia časť svedomia. Zavrtela som hlavou, zhodila som z postele knihy, ktoré som našla v podzemnej chodbe a zvalila som sa na posteľ. Zahrabala som sa do prikrývky a za necelú minútu som dokončila, čo som začala vo vani.


Ráno ma zobudili vtáci. Pozrela som sa na budík. Bolo osem!!!! Ako je možné, že som zaspala. Vyskočila som z postele a vletela som do kúpeľne. Rannú hygienu som zvládla v rekordne krátkom čase. Až teraz som si všimla zvláštny papierik na posteli.
Ayumi,
Dúfam, že ti to nevadí, ale bola som ťa ešte včera pozrieť. Ale ty si už spala a podľa tvojho výrazu si určite mala dosť zvláštny sen. Tak som usúdila, že sa potrebuješ vyspať a vypla som ti budík. Dúfam, že ti to nevadí. A do nemocnice ísť dnes nemusíš. Môžeš sa v pokoji pripravovať na skúšky.
Tsunade
Nebola som schopná myslieť. Večer u mňa bola Tsunade a ja som spala. A ešte mi vypla aj budík. Pozrela som sa na svoj tupý výraz do zrkadla. Nie, nebol taká tupý, ako som si myslela. Bol ešte horší. Zase som si nafackala. Prečo rozmýšľam ako vypadám? Veď sa nikam nechystám. Zobrala som zo zeme knihy. Položila som ich na stôl a zobrala som prvú. Bolo tu Seinjutsu. Asi najzložitejšia zo všetkých. No aspoň budem mať najviac času sa to naučiť. Strčila som knihu pod pazuchu a zišla som do kuchyne. Spravila som si menšie raňajky a rýchlo som ich do seba nahádzala. Aj s knihou som sa vybrala na cvičisko. Do hlavy sa mi znovu vrátili spomienky, ale nenechala som sa nimi ovládnuť. Otvorila som knihu hneď na prvej strane.

"Kapitola prvá." Začala som nahlas. ",Najdôležitejšie je vedieť privolávať nejaké zviera. A som v riti, lebo nič také neviem." Povedala som si. Začala som si pripadať ako idiot. Ja sa rozprávam sama so sebou... Asi som fakt na hlavu. Ak to neviete, nevadí. Preskočte na poslednú kapitolu. Prečítala som už len v mysli. Urobila som tak. Našla som poslednú kapitolu. Privolávanie. Na dokonalé zvládnutie je potrebné podpísať zmluvu z nejakým zvieraťom. Tie sú väčšinou ako obrie zvitky. Ale nie všetky. Posledná strana v tejto knihe je vytrhnutá zo zmluvy, ktorá vyzerá ako kniha. Je to posledný zachovaný kúsok. Na privolanie je potrebné napísať na tú stranu vlastnou krvou meno a spraviť odtlačok prstov na tej ruke. Ďalej tam boli už len ručné pečate na techniku privolávania. Našla som poslednú stranu v knihe. Bola už celá zožltnutá a veľmi zničená. Vyzerala ako zo dvestoročnej knihy. Chytila som knihu do ľavej ruky a zahryzla som si do pravého palca. Z rany vyšla vzácna červená tekutina. Napísala som na tú stranu svoje meno. Potom som si namočila všetky prsty do krvi a odtlačila som ich pod moje meno. Vrátila som sa o niekoľko strán dopredu. Našla som príslušné pečate. Párkrát som si ich prečítala a zopakovala som si ich v duchu. Položila som knihu na zem a otočila som sa. Opäť som si zahryzla do palca. Sekundu som počkala, a potom som spravila pečate.
"Privolávanie!" povedala som, keď som priložila krvácajúcu ruku na zem. Zjavila sa hustá hmla. Nevidela som si v nej ani na špičku nosa. Inštinktívne som siahla do vrecka na Kunaie, ale vytiahla som jednu zo sais. Vytiahla som aj druhú a pripravila som sa k prípadnému boju.
"Kto vyrušil môj spánok?" niekde nado mnou sa ozval hlboký ženský hlas. Hmla sa pomaly rozplynula. Začínala som jasnejšie vidieť.
"Ja!" odpovedala som neznámej.
"Ty malé škvrňa!! Ako sa opovažuješ budiť mňa!!" zjavila sa predo mnou hlava obrovskej levice.
"Prepáčte, nevedela som, že vás zobudím." Povedala som a doložila som saysy. Levica sa mi hlboko zahľadela do očí.
"Nemožné!" povedala po chvíli. "To nemôžeš byť ty!" vôbec som nechápala, o čom to hovorí.
"Čo je nemožné? Prečo to nemôžem byť ja? A vlastne čím, alebo kým nemôžem byť?" zasypala som ju otázkami.
"Dieťa, ty nepoznáš svoj osud?"
"Nie. A mala by som?" zasmiala sa. Čudovala som sa, že pri jej smiechu sa tu už neobjavila jednotka ANBU, alebo nespokojných obyvateľov z otázkami typu čo nám robilo okná?
"Každý musí poznať svoj osud. Volám sa Kurupira-sama. A ak b budeš niekedy niečo potrebovať, tak ma privolaj, alebo zavolaj niektorého z mojich pomocníkov." Predstavila sa mi.
"Ja som Ayumi. A aký je môj osud?" Spýtala som na rovinu.
"Ayumi. Kráča vlastnou cestou. Trefné." Hundrala si popod nos. ,,Hovorí sa, že tá, ktorá prebudí spiaceho leva porazí najmocnejšieho zo Sanninov. Orochimara." Vysvetlila mi.
"Ja mám poraziť Orochimara?"
"Áno. Prepáč, rada by som ti všetko vysvetlila, ale musím ísť prebudiť celý náš druh. Snáď sa ešte stretneme." Rozlúčila sa a zmizla v obláčiku pary. Nafackala som si. Teraz je najdôležitejšie naučiť sa Seinjutsu. Vrátila som sa na prvú stranu. Čítala som a neznelo to tak zložito. Vyskúšala som to. Zostala som nehybne stáť na jednom mieste. Po niekoľkých minútach som zacítila čudnú bolesť. Ihneď som prestala. Sama to určite nezvládnem. Ale mohla by som požiadať o pomoc Kurupiru-sama. Dúfam, že sa nebude hnevať.

"Privolávanie!" zas som spravila pečate a priložila krvavú ruku na zem.
"Ahoj! Ja som Rai. A som posol. Čím ti poslúžim?" zjavil sa asi dva metre vysoký sediaci lev.
"Rai? Potrebovala by som sa porozprávať s Kurupirou-sama. Prečo ju nemôžem zavolať?" to meno mi znelo divne.
"No, Kurupira-sama má veľmi veľa práce. A čo od nej potrebuješ?"
"Musím sa naučiť ovládať Seinjutsu. Ak mám teda naplniť svoj osud." Opäť sa ozval ohlušujúci smiech. "Čo je tu na smiech?"
"Prepáč. Ale ani netušíš, aké je to ľahké." Utieral si neexistujúce slzy od smiechu.
"Nechápem." Priznala som.
"Ty teraz nerobíš žabie Sienjutsu, ale levie. Pri ňom sa musíš hýbať, aj keby si mala len robiť pečate. No hýbať by si sa mala, ale len za predpokladu, že sa nechceš premeniť na leva."
"Hýbať sa?"
"Áno. Robiť hocičo. Ale musíš zo seba vydať aspoň trochu Chakry, aby si mohla do seba dostať prírodnú energiu." Zamyslela som sa.
"Znie to logicky." Uznala som. "akujem." Povedala som úprimne. "Môžem sa ešte niečo spýtať?"
"Samozrejme."
"Prečo ťa volajú Rai?"
"Som Raiton. Ale skrátene len Rai. Pretože som rýchli ako blesk. A tvoje meno? "
"Och, prepáč. Zabudla som na to. Volám sa Ayumi."
"Pekné meno. Tak rád som ti pomohol. Ak budeš niečo potrebovať, zavolaj." Rozlúčil sa a rovnako ako Kurupira-sama, zmizol. Takže pohyb a vydať zo seba Chakru. Použila som ohnivý element. Techniku Fireballu. Cítila som v sebe príval prírodnej energie. Zhlboka som sa nadýchla a...
"Uhaste niekto ten oheň!!!" začula som z diaľky hlas. Pozrela som sa pred seba. Polka lesa predo mnou horela. Na všetko som sa vykašľala a privolala som vodu. Opäť tá prírodná energia. Ale teraz to malo pozitívnu stránku. Oheň som pekne uhasila. A poliala som všetko v okruhu asi tristo metrov, dobrou vrstvou vody.
"Upsík." Priznala som chybu.

"Ayumi, to si bola ty?" ozval sa za mnou vystrašený hlas Tsunade.
"Ja." Priznala som zo sklopenou hlavou.
"Ako?"
"Skúšala som nové Jutsu, ale trochu sa to vymklo kontrole." Nechtiac som priznala.
"Trochu?" zvrieskla, až sa les začal znovu zelenať.
"Prisahám, že som nečakala, že to bude také silné!"
"Počkaj tu! Ak sa čo i len pohneš, zahluším ťa!!!" nasucho som prehltla.
"Rozkaz." Zamrzla som na mieste. Moja myseľ sa topila v myšlienkach. Ako je možné, že som neodhadla správne tú silu? Veď to je začiatočnícka chyba! A čo si ty? Profesionál? Ozval sa opäť ten otravný hlas. Nie, ale predvídať som to mohla. Prečo ma pred tou silou Rai nevaroval? Musím sa ho to opýtať.
"Privolávanie!" znovu som ho zavolala.
"Ahoj, Ayumi. Ako ti to ide?" zvolal zvesela.
"Veľmi dobre, nie." Ukázala som okolo seba.
"Čo tým myslíš." Zatváril sa nechápavo.
"Toto." Aj napriek zákazu Tsunade som vyvolala opäť ten Fireball. Príval prírodnej energie sa ešte zvýšil. No tak toto nedopadne dobre.
"Dobre, dobre, dobre. Stačí, stačí, stačí. Už ti verím!" zastavil ma pred vyšľahnutím plameňov.
"Veď som ešte nič neurobila."
"Ja som tú energiu vycítil."
"Prečo si ma nevaroval, že to bude až také silné?"
"Prisahám, že keby som to vedel, tak by som to bola povedal, ale ani som to len netušil. S tým sa budeš musieť obrátiť na Kurupiru-sama. Mám ti ju zavolať?"
"Nie, nemusíš. Ďakujem za pomoc."
"Prepáč. Naozaj by som ťa varoval." Zmizol mi z dohľadu. Povzdychla som si.
"Ayumi! Nevravela som ti, že sa nemáš ani len pohnúť?" spýtala sa za mnou Tsunade.
"Áno. Vraveli ste to." Otočila som sa k nej. Spoza jej chrbta sa týčili biele vlasy. Ach jaj. Budem mať pestúnku.

"A prečo si sa pohla?"
"Nepodstatné." Musím čím skôr vidieť Kurupiru-sama.
"Dobre. Na tvoju prípravu bude od teraz dohliadať Kakashi." Význame sa na neho otočila.
"Rozkaz!" povedal sme spoločne. Tsunade sa vyparila.
"Pre živého boha (Sempai je veriaci??? o_O)!" zanadával. "Čo si to robila?"
"Ako som povedala. Nová technika."
"A aká je tá tvoja technika?" začal sa o ňu zaujímať.
"Neskôr. Najprv si z niekým musím hodiť pokec." Povedala som mu. Zahryzla som si palec a spravila pečate. ",Privolávanie!" tento raz sa konečne ukázala Kurupira-sama.
"Ayumi, Rai mi povedal, čo sa stalo. Čo si to len povyvádzala?" spýtala sa ako starostlivá matka.
"Ale nič. Len som sa chcela naučiť Seinjutsu."
"Ale na Seinjutsu stačia len tie najzákladnejšie techniky a bude to mať obrovský dopad."
"Ale..." skúsila som protestovať.
"Nie. Najprv sa to naučíš na tých najzákladnejších technikách. Až potom pôjdeš do iných tried."
"Dobre." Nebola som z toho veľmi nadšená.
"Keď budeš hotová, tak ma zavolaj." Zmizla rovnako ako Rai.
"To bola Kurupira-sama?" ozval sa prekvapene Kakashi.
"Áno. Už ste o nej počuli?"
"Hej, ale veľmi dávno."
"Čo o nej viete?"
"Je najmocnejšia zo všetkých privolávaných zvierat. A hovorí sa, ž ten kto ju privoláva sa môže premeniť na hocakého leva a tiež rozumie zvieratám." Povedal múdro ako stará babka na trhu.
"Tak dobre. Venujme sa tréningu." Zmenila som radšej tému.
"Tak zatiaľ len lezenie po stromoch."
"Dobre, ale nemáme veľa času." Prišla som k jednému stromu a vyvolala som klony. Chcela som jeden, či dva, ale prírodná energia to spravila za mňa. Vzniklo ich viac ako sto.

"Pekne." Zahundrala som si popod nos.
"Nepreháňaš to trochu?" spýtal sa Kakashi. Jeho poznámku som ignorovala. Všetky sme sa rozdelili, každá k jednému stromu a pohyb liezť. Strom sa podo mnou ihneď zlomil. Zacítila som, že aj pod ostatnými.
"Daj do toho nemej Chakry." Radil mi. No tak to sa ľahšie povie ako urobí. Už bez klonov som sa pokúsila o lezenie. Prešla som asi dva metre a zase sa zlomil.
"Takto to nepôjde." Povedala som.
"Skúšaj ďalej. Hneď sa vrátim." Povedal Kakashi a zmizol. Prešla som k ďalšiemu stromu. Dva metre a bum. Stromy padali jedna radosť. Ale nie pre mňa. O pár minút som už nemala kde trénovať. Sadla som si doprostred lúky a vyčkávala som na príchod Kakashiho.
"Pekne si to tu zničila." Ozval sa neznámi hlas. Ale predsa som ho spoznávala.
"To je Ayumi." Predstavil ma Kakashi. Presne ako som si myslela. Vedľa neho bola kapitán Yamato.
"Tak ideme na to." Povie Yamato a vytvorí ďalší rad asi sto stromov.
"Tieto sú oveľa pevnejšie. Hlavne lebo v nich prúdi Chakra. Skús to teraz." Vysvetlil Kakashi. Vybehla som na prvý. Liezlo sa mi oveľa ľahšie, ale strom sa aj tak v polovici zlomil. Rýchlo som preskočila na druhý. Ten nevydržal ani môj dopad a prelomil sa. Takto som prišla až na koniec. Ale posledný to vydržal. Začala som bežať k vrcholu. Prelomil sa, keď som bola asi meter pod vrcholom. Dopadla som na zem rovno pred nich.
"Sempai. Toto nie je "len" ťažký prípad. Toto je super ťažký prípad." Povedal Yamato.
"Nechápem vás." Priznala som.
"Cestou som mu hovoril, ako pekne tu všetko lámeš." Ozval sa Kakashi.
"Aha." Vybavili sa mi Raiove slová.
"Hýbať sa?"
"Áno. Robiť hocičo. Ale musíš zo seba vydať aspoň trochu Chakry, aby si mohla do seba dostať prírodnú energiu."
Tak ak je základ Chakra, čo sa stane, ak ju nepoužijem vôbec? Nevnímala som o čom sa tam tí dvaja rozprávajú. Prešla som k stromu. Pokúsila som sa naň vyliezť pomocou Taijutsu. Úplne bez Chakry.
"Ayumi, nie!" snažil sa ma zastaviť Kakashi. Nepočúvla som ho. Liezla som ďalej. Len mierne som cítila, že čerpám prírodnú energiu. A tá stačila na vylezenie stromu. Dostala som sa až ne zlomené miesto.

"Kapitán Yamato?" skúsila som. Pochopil a vytvoril ďalší rad stromov. Zoskočila som a dopadla som na prvý. Použila som len kvapôčku Chakry. Strom sa nezlomil. Postupne som Chakru pridávala. Až na poslednom som použila množstvo ako bez Seinjutsu. Vyliezla som až na vrchol a potom som skočila pred dvoch prekvapených Joninov.
"Ako?" ozvali sa obaja naraz.
"Ani sama neviem." Priznala som.


Dni boli rýchle. Ani som sa nenazdala a bol predvečer Chuuninskych skúšok. Zvládla som vyliezť na stromy, vyvolala som Genjutsu absolútne bez ťažkostí a keď som skúšala Fireball, už neľahlo všetko popolom. A dostala som sa aj do druhej knihy (v tej boli Ninjutsu na všetky podstaty).
"Myslím, že ja načase zavolať Kurupiru-sama." Povedal mi po skončení tréningu Kakashi.
"Asi máte pravdu." Povedala som a zavolala som ju.
"Ayumi, potrebuješ niečo?" sklonila sa ku mne.
"Nie. Len som chcela povedať, že som to zvládla."
"Tak skoro? Nemožné!"
"Čo máte stále s tým nemožným?" spýtala som sa obviňujúc ju.
"Nič. Ja len tak." Zasmiala sa. "Uvidíme, ako dopadneš na zajtrajších skúškach." Povedala a zmizla. S ňou sa stratil aj Kakshi, zrejme ďalšie hlásenie u Tsunade. Nechala som to plávať a zmizla som domov.




P.S.: ak niekto vite, čo to je napíšte mi.




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Riuu Riuu | Web | 6. srpna 2009 v 12:47 | Reagovat

Páni, tak tahle povídka mě vážně zaujala. Jen tak dál!!  ;-)

2 Gaara z púšte Gaara z púšte | 4. září 2009 v 10:00 | Reagovat

hmmm tak ten Kakashi je fakt trúba  :D všade len nemožné  :D a tá zbraň...vedel som ako sa to volá,ale zabudol som  :D ked tak pokúsim sa to zistiť  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama