Prečo?

5. června 2009 v 13:30 |  Shounen-ai
Moja prvá FF na Gravitation. Smutné, sprosté, nestojí ani za zmienku... Ale komentáre potešia.


Vybehol z taxíka, bežal k starej opustenej budove. Vbehol dnu a rozvíril prach. Nepoznal to tu, no pritom tu bol už stovky krát. Tušil, kde bude a čo chce urobiť. Nie, on to vedel. Ako obohratá platňa zapraskala podlaha. Bežal za tým zvukom. Vedel, že tam bude on. Nohy boli ako z olova. Nechceli ho počúvať. Jeho pľúca horeli od toľkej námahy. Dych mu dochádzal, ale už sa blížil k nemu. Začul výstrel a v tom momente zmeravel. Vedel, že je koniec. Že už ho neuvidí, ale on odmietal prestať. Prudko zavrtel hlavou. Chcel mať ešte kúsok nádeje. Bežal ďalej za doznievajúcim zvukom. Ako riadená strela vletel do miestnosti. Videl ako jeho láska leží nepohnuto v kaluži krvi.

,,Niéééééééééééé!" prebudil sa spotený zo svojho sna. Spevák skupiny Bad Luck opäť videl v snoch ten osudový moment. Bol sám v prázdnom byte, ktorý mu odkázal on. Jeho láska, ktorú už nedokázal zachrániť. Ležal na posteli, kde im bolo spolu tak krásne. Pretočil sa na bok a schúlil sa do klbka. Už sú to dva mesiace od jeho smrti. Všetci mu vraveli, aby zabudol. No on nedokázal zabudnúť. Stále videl jeho tvár. Počul jeho hlas. Videl tie arogantné oči. Oči do ktorých sa tak rád díval. A stále videl aj ten osudový deň. Každú noc sa mu snívala jeho chyba. Chyba, ktorou stratil jediné človeka, ktorého miloval. Podarilo sa mu potlačiť slzy. Jeho pohľad skončil na hodinách. Bola jedna ráno. Predtým zaspával o tomto čase v jeho objatí. Bola to jeho náruč, ktorá mu dávala moc tvoriť tie prekrásne piesne. No od jeho smrti nedokázal napísať ani čiarku. Akoby jeho slová odišli spolu s ním. Ako keby mu vyschlo pero z jeho posledným nádychom. V práci sa na neho hnevali a pritom ho ľutovali. Nedarilo sa mu. Skupina sa mu pomaly rozpadala. Nedokázali zniesť jeho zmenu. On ho naučil písať tie úžasné piesne. Keď boli spolu jeho piesne prekonali všetko. Dojali každého. Nik nedokázal odporovať. Ich kúzlu podľahol aj ten najkrutejší človek. Práve keď sa im začalo dariť, on prestal. Stále spieval. V jeho hlase bol smútok, ale on chcel splniť jeho posledné prianie. Chcel aby spieval. Nedokázal nesplniť to prianie. Opäť zavrel oči. Už nespal. Predstavoval si, že on je s ním. Že sú stále spolu. Na tvári mu zahral jemný úsmev. Siahol rukou vedľa seba akoby ho chcel pohladiť po ramene. Vtedy sa jeho krásne telo rozplynulo a on zostal sám. Stále bol sám v tej veľkej posteli. V mysli mu hrali spomienky a ako slzy si našli cestu von. Horko plakal celé hodiny.

Cez okno k nemu pribehli prvé slnečné lúče. Pohladili mu tvár. Neucítil ich teplo, ale chlad. Mal pocit, že mu niekto utiera slzy. Zmätene otvoril oči. Poobzeral sa okolo, ale nič zvláštne nevidel. Hlavne nevidel nikoho, kto by mu ich mohol utrieť. Ticho preťalo až zvonenie budíka. Vypol ho a vyliezol z postele. Z vecami zamieril do kúpeľne, zaliezol do sprchy a pustil na seba vodu. Nevadilo mu, že je studená. Potreboval rozmýšľať. Vypol vodu, osušil a obliekol sa. Pozrel sa na svoj obraz v zrkadle. Oči mal spuchnuté a červené od sĺz. Do rúk si napustil studenú vodu a šplechol si ju na tvár. Párkrát to zopakoval. Znova sa na seba pozrel. Vyzeral už lepšie. Už z neho bola len chodiaca mŕtvola. Nakoľko predtým bola ako chodiaca mŕtvola s uplakanými očami. No jeho čierne tričko nieslo na sebe stopy vody. Áno, od jeho smrti vymenil pestré farby za čiernu. V izbe si ho vymenil. Aj toto bolo rovnako čierne ako noc. Keby nemal ružové vlasy, ľudia by si mohli pomýliť z prízrakom, ba dokonca zo smrťou taký bol chudý. Bez raňajok odišiel z bytu. Jedol len z donútenia, aj to porcie, že by sa z nich nenajedla ani tá najmenšia muška. Stala sa z neho kosť a koža. Zamieril na jediné miesto, ktoré mal ešte trochu rád. Ta tom mieste mu mohol povedať, ako veľmi ho stále miluje. Išiel pešo. Neponáhľal sa. Chcel by s ním. Aspoň v myšlienkach. Zablúdil na tú ulicu. Pousmial sa. Bol blízko rozhovoru s ním. V neďalekom kvetinárstve si kúpil dve červené ruže. Ani si ich nemusel pýtať. Predavačka vedela, čo chce. Vždy si tam kupoval to isté. Chodil tam, skoro každý deň. Z ružami zabalenými v bielom papieri vyšiel von. Prešiel niekoľko krokov a zahol za železnú bránu. Cestu poznal naspamäť. Prešiel k neďalekej uličke, ktorú vytvárali náhrobky. Sledoval mená, no nečítal ich. Niektoré boli pekné, iné nové, ďalšie mu pripadali akoby tak ležal niekto, kto ani nemal rodinu. Každý bol iný, no mali stále mali niečo spoločné. Zastavil. Bol na mieste. Na toto miesto sa tešil. Miesto, kde ležal on. Usmial sa, kľakol si k náhrobku a ruže položil na pomník.

"Ahoj. Chýbal si mi. Nikdy si mi to nepovedal, ale ja viem, že si mal miloval. Dúfam, že na mňa dávaš tam hore pozor. Áno, verím, že si tam. Niekto ako ty by sa nikdy nedostal do pekla. Ale prečo si musel odísť? Mohli sme byť stále spolu. Pomohol by si mi. Dokázal by som zase písať. Stále keď to skúsim, pripomenie mi to teba." Hovoril k náhrobku. Vyrozprával sa mu. Povedal mu všetko, čo mal na duši. No odpovede sa nedočkal. Sedel tam celé hodiny. Nevadilo mu, že rozpráva. Nevadili mu ani nechápavé pohľady okolo idúcich ľudí.

"Musím už ísť." Povedal, keď sa pozrel na hodinky. Bol tam už pol dňa. "Počkaj tu na mňa. Zase prídem." Prisľúbil. Sklonil sa nad chladný kameň a pobozkal ho. Zodvihol sa a odišiel. Blúdil ulicami až sa dostal do bytu. Doľahla na neho váha spomienok a bolesti. Zvalil sa na zem vedľa gauča, rukami si objal kolená a rozplakal sa. Plakal, nevnímal čas. Zacítil chladný dotyk na ramene. Zodvihol zrak. Zase tam nikto nebol. Z tým chladným dotykom dostal aj nápad. Počul v ušiach prekrásnu melódiu. Musel ju napísať. Prešiel k stolu, vytiahol papier a začal písať. Pod jeho rukami sa vytvorila aranžmán. Zapísal tri strany notami. Keď skončil, pozrel si svoje dielo. Začal si pohmkávať melódiu. Bola krajšia ako keď ju počul v ušiach. Zobal svoje dielo, hodil na seba bundu a rozbehol sa do štúdia. Cestou bežal. Vedel, že toto bude ich nový hit. Rozrazil dvere na štúdiu. Ignoroval recepčnú aj ochranku, ktorú privolala. Vybehol na prvé poschodie. Vbehol do dverí, na ktorých bol nápis "Bad Luck". Sklamalo ho, že tam nikto nebol. Na temene hlavy zacítil chlad ocele.

"Dnes som ťa tu nečakal, Shuichi." Oslovil ho hlas jeho manažéra.

"Ani som nemal v pláne prísť. Ale som tu, pretože mám náš nový hit." Podal mu noty. Oceľ zmizla. Ucítil závan vetra.

"Hiro, okamžite sem príď!!! Máme hit!!!" zakričal do telefónu. Dlho sa nič neozývalo. "Nie ja. Ja nie, ale Shuichi. Odpovedal na jeho otázku. Chvíľu na to položil. "Čakal som, kedy konečne niečo napíšeš." Povedal nedbalo manažér smerom k Shuihimu. Sadol si za stôl a začal leštiť zbraň.

"Tiež som sa nevedel dočkať." Odvetil mu a sadol si oproti nemu. Začuli zvuk motorky. Postavili sa. Manažér prešiel ku dverám. Dnu vletel Hiro. Aj jemu pritlačil manažér na krk zbraň.

"Prestaňte tým!" povedal a striasol zo seba zbraň. "Kde máš ten song?" doslova zakričal na Shuichiho. Manažér mu ich strčil pred tvár. Začítal sa v notách. Melódia sa mu páčila. "Je to dobré. Ešte text a..."

"Žiaden text!!! Rozkričal sa Shiuchi. "Ja som to napísal a zostane to tak ako to je!!!" dopovedal. Obaja sa na neho nechápavo pozreli.
"Ale Bad Luck je spevácka skupina. My aj spievame. Nie. TY spievaš! Prečo nechceš text?" prebral sa Hiro.

"Melódia je príliš pekná na to aby ju niekto pokazil škrekom." Odpovedal mu pokojnejšie.

"Škrekom?" povedali súčasne spoločne.

"Áno. So spevom som skončil." Povedal Shuichi a začal sa venovať notám. Dal im tým jasne najavo, že rozhovor je na konci. Pozreli sa na neho a potom na seba. Dlho to opakovali.

"Tak to poďme vyskúšať." Povedal Hiro a rukou si od neho vypýtal noty. Ochotne mu ich podal. V závese za manažérom prešli do nahrávacej miestnosti. Hiro si zobral gitaru a Shuichi sa postavil ku klavíru. Prvý začal Shuihi. Načrtol výšku a tóninu. Hiro sa k nemu po chvíli pridal. Hrali spoločne. Počuť ju takto bolo úplne iné ako keď si ju pohmkávali. Dostali sa na poslednú stranu a Shuichi to zakončil vysokým tónom.

"Perfektné. Zahrajte to ešte raz." Ozval sa z reproduktoru hlas manažéra. Kývli na seba a začali spoločne od začiatku. Po piatich minútach skončili. "Dobre. Poďte sem." Ozval sa zas ten hlas. Prešli do vedľajšej miestnosti.

"Tak ten zázrak puste." Ozval sa Hiro. Manažér prikývol. Z reproduktorov sa ozvala hudba. Shuichi zavrel oči, aby ju mohol lepšie vnímať.

"Vráťte to." Niečo sa mu tam nezdalo. Hudba sa o kúsok vrátila. "Ešte." Zas bola na inom mieste. Začul maličkú chybičku. Pridal basy, ubral hlasitosť a podobné veci. Hral sa s tou skladbou. Keď ju upravil a pustil ju, znela stokrát lepšie ako predtým.

"Oveľa, oveľa lepšie. Nie stokrát lepšie. Čo len stokrát. Tisíckrát! Dobrá práca." Pochválil ho manažér. A Hiro ho priateľsky buchol do ramena.




O týždeň na to vyšla ich nová skladba. Jej názov si zvolil Shuichi. Nazval ju "Why". Vrátila im ich predchádzajúcu slávu. Začali tvoriť. Spievali, hrali, vydávali albumy. "Why" sa stala ich najznámejším hitom. Poznali ju na celom svete.

"Zajtra je koncert! Pripravte sa." Vletel do miestnosti manažér.

"Čo???? Ako vás napadlo dať nám koncert??? A oznámiť nám to deň vopred!!" Osopil sa
na neho Hiro.

"Ale, ale. To vám na prípravu musí stačiť. Zajtra o siedmej večer na tejto adrese." Povedal, podali im papierik s adresou a odišiel. Hiro sa pozrel na Shuichiho. Začali spolu vyberať piesne. Nemali čas a museli si ich ešte vyskúšať. Pripravili sa na trojhodinový koncert.

Pracovali až neskoro do noci. Skončili okolo polnoci. Shuchi išiel domov pešo, hoc sa mu Hiro ponúkol, že ho odvezie. On ho len odbil, že má doma priateľku a že by mal byť čím skôr s ňou. Prešiel okolo cintorína. Zastavil sa pred jeho bránou. Zase ho chcel ísť pozrieť. Prešiel k jeho hrobu. Vyrozprával sa mu. Povedal mu o svojom dni, o ich nových piesňach a mnohé ďalšie veci. Skončil až nadránom. Rozlúčil sa sním a odišiel domov. Tak sa zvali do postele a zaspal. Zase sa mu sníval ten sen. Prebudil sa spotený o siedmej ráno. Nespal ani päť hodín, ale už sa mu spať nechcelo. Vstal, obliekol sa a prešiel do obývačky. Sadol si na gauč a ponoril sa do vlastných myšlienok.

Hodiny ukazovali tri hodiny poobede. Ani si nevšimol ako čas letel. Posadil sa a prehrabol si vlasy. Zobral si papierik z adresou miesta ich koncertu, prešiel k dverám, hodil na seba vetrovku a vyšiel z bytu. Cestou sa chcel zastaviť pri ňom. Dlhé hodiny sedel pri jeho hrobe a rozprával mu.

"Shuichi?" ozval sa za ním pokojný, no predsa ustráchaný hlas jeho priateľa.

"Čo chceš?" odvetil mu mrzuto.

,,Koncert mal začať pred polhodinou. Kde si sa flákal?" Hiro stratil nervy a rozkričal sa na celý cintorín.

"Bol som tu." Povedal. Rozlúčil sa a odišiel na miesto koncertu. Na začiatku sa ospravedlnil divákom. Všetko zvali na technické problémy. Začal spievať. Hneď prvá pieseň bola Why.

Po troch hodinách sa koncert skončil. Okrem úvodného meškanie všetko dopadlo dobre. Hneď po koncerte ich ešte čakala neohlásená tlačovka. Keď skončili aj s neohlásenými návštevami, bolo sedem hodím ráno. Všetci sa spokojne rozišli. Na koncerte si Shuichi niečo uvedomil. Vlastne ho tá myšlienka napadla na cintoríne, ale na koncerte sa uistil. Prišiel domov a začal o tom krvopotne premýšľať. Ani si neuvedomil, že zaspal. Prebudil sa s výkrikom na perách zo svojho sna. Už vedel čo znamená tá úzkosť, ktorú cítil od jeho smrti. Ten zvláštny pocit, ktorý cítil, keď spieval. Rozhodol sa zavolať Hirovi. On jediný mu mohol teraz pomôcť. Číslo poznal už spamäti. Vytočil jeho číslo. Čakal.

"Shuichi, ja chcem spať." Ozval sa Hirov rozospatý hlas. Chcel zložiť, ale zadržal ho.

"Počkaj. Musím ti niečo povedať." hlas mal až neuveriteľne vážny. ,,Keďže si spal, tak ti ani nemusím povedať, aby si si sadol."

"Hej. Daj mi sekundu. Čo mi chceš povedať, že to ani nemohlo počkať do svitania?" Shuichi sa pozrel von oknom. Zistil, že je hlboká noc.

"Končím." Hiro dlho nechápal. Jeho slová mu pomaly dochádzali.

"A s čím?" chcel sa uistiť.

"S Bad Luck. Už viac nebudem spievať."


"Čo?" zakričal Hiro, že ho Shuichi počul aj z okna.

"Nebudem už viac spievať. Príliš mi to pripomína jeho." Povedal a zložil. Oprel sa o stenu vedľa telefónu a zviezol sa po nej na zem. Rozplakal sa. Plakal až do rána. Jeho žiaľ uschol až ráno druhého dňa.

Dni plynuli. Menili sa v týždne. Tie sa menili v mesiace. Skoro nevychádzal z bytu. Hiro sa ho pokúšal prehovoriť, ale bezúspešne. Keď raz povedal, že už nebude spievať, tak prestal úplne. Dúfal, že časom sa bude cítiť lepšie, ale mýlil sa. Bolo mu ešte horšie. Zo skupinou stratil aj kus seba. Už videl len jediné riešenie. Raz večer sedel opretý o stenu. Opäť plakal. Napadla ho posledná myšlienky. Bol koniec všetkého. Stratil lásku, rozpadol sa mu život, nemal priateľov. Nechcel sa už ďalej trápiť. Vstal a prešiel do kuchyne. Tam vybral jeden nôž. Prehováral sám seba. Po tvári sa mu rozkotúľali slzy. Zakrútil hlavou. Slzy skončili tiecť. Zavrel oči a priložil hladný kov na svoje zápästie. Prešiel po ňom. Niečo sa mu nepáčilo. Necítil nič. Ani bolesť. Ani pocit slobody. Pozrel sa na svoju ruku. Nikto ho držal za zápästie a on mu prešiel po hrbte ruky. Cez tú ruku videl aj svoje zápästie. Pozrel sa na postavu, ktorej tá ruka patrila. Videl, ako sa pred ním zhmotňuje.

"Shuichi?" oslovil ho hlas. Hlas, ktorý ani nedúfal, žeby ho mohlo počuť. Oslovil ho hlas jeho lásky.

"Yuki." Povedal a dotkol sa jeho tváre. Nechcel mať taký sen. Vedel, že by ho to potom veľmi bolelo.

"O čo sa to tu pokúšaš." Spýtal sa ho. Shuichi mu pozrel do očí. Nevidel v nich tú aroganciu ani nič podobné. Videl v nich čistú lásku.

"Chcel som ísť za tebou." Odvetil. Stále neveril, žeby to mohla byť skutočnosť.

"Predsa si bol so mnou každý deň." Pohladil ho aj on po tvári. Slastne zavrel oči. Chytil jeho dlaň. Pridržal si ju na tvári. Stále bola rovnako jemná.

"Nie. Ja som chcel byť tam, kde si bol ty." To ho prekvapilo.

"Prečo?"

"Chcel som byť s tebou. Keď si odišiel zostal som sám. Už som ani nevedel písať. Nevedel som spievať. Nevedel..."

"Psst." Prerušil ho. "Stále to dokážeš. Videl som to. Viem to." Povedal a pobozkal ho. Bol to jemný bozk. Rovnako ako ich prvý spoločný. Keď sa od seba odtiahli, vletel mu Shuichi do náruče.

"Si to ty!" povedal tónom akoby práve vyriešil celosvetový problém. Yuki sa len usmial a pohladil ho po chrbte.

"Som." Povedal mu. "Už budem navždy s tebou, Shuichi. Neopustím ťa."




Skupine sa začalo zase dariť. Ako Yuki sľúbil, zostal už len s ním. Bol síce duch, ale ani jednému to nevadilo. Zostal s ním až do jeho smrti. Stala sa päť rokov po jeho návrate. Zomrel, keď do jeho auta vrazil opitý vodič. Ale on bol šťastnejší, pretože mohol odísť s ním až do konca vekov...



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lex-san Lex-san | Web | 7. června 2009 v 11:59 | Reagovat

Tak nevím. Měl jsem se na konci radovat nebo být smutný. Mám z toho takové rozporuplné pocity, ale to je ono! Bylo to pěkný!

2 Geluška Geluška | Web | 15. června 2009 v 17:58 | Reagovat

Nádherný :D ...  ;-)

3 Gaara z púšte Gaara z púšte | 9. září 2009 v 8:20 | Reagovat

no asi takto  8-O ja osobne to Gravitation som ešte nevidel ale mne sa to páčilo  :D

4 Abigail Abigail | Web | 16. prosince 2009 v 20:56 | Reagovat

TO BOLO NÁDHERNÉ !!! A smutné :-(

5 akyra akyra | Web | 4. února 2010 v 15:36 | Reagovat

tohle bylo nádherné, smutné nemám ráda, ale tohle se mě líbilo :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama